Jina Park
The Moon Palace
The Moon Palace
The unique paintings by the Korean artist Jina Park catch one’s attention at first sight with their ambivalent nature. This results from her connecting intense colouring, flamboyant visual exotism, and familiar images to a dreamy, almost surrealistically absurd atmosphere unfolding through unspecified spatial vistas with distorted perspective. Tense emotions accelerate styled, apparently cold architectural elements with a seeming illusion of life existing in a time vacuum, ingeniously used by Jina Park to preserve references to the past, elements of the present, and her own vision of the future.
Jina Park’s artwork organically combines influences of the New Leipzig School with lessons learned from traditional Korean painting techniques, the artist openly drawing inspiration from surrealism or German New Objectivism. Her move from Leipzig to Berlin and subsequent confrontation with a new cultural and social phenomenon was a key determinant in directing her vision. The current exhibition project, The Moon Palace, is a natural follow up to her former series of paintings – Collector’s Room (2018) and The Guardians of Cabinets (2020) – used by Park to define her artistic expression, unique style, and technological procedures. She builds her multi-faceted visual compositions like collages, freely combining abstracting geometric form with specific natural elements and sculptural works appropriated from art history. Her selective approach to painting and visual curatorship gives her freedom in composing hierarchical relations, thus turning the resulting scenes into a resemblance of still lifes or theatre sets. The artist finds prototypes of animals, sculptures, plants, or objects in historical books, museums, and zoological or botanical gardens, often linked to imperialistic history. Artistic recontextualisation allows their new interpretations, while directing attention to individuals’ desire for ownership.
The artist’s paintings are inspired by historical collections and so-called Wunderkammer (cabinets of curiosities), which in the past not only used to reflect the taste of their owners but also communicated the owner’s social status. Convergence of various natural, ethnological, and geographical objects, innovations, exotic animals or plants, artistic artefacts, and religious relics preceded modern museology, even as monarchs and aristocrats were forerunners of the first curators. In the 18th century, Chinese missionaries also expanded the Wunderkammer concept to Korea. Chaekgado – the oriental reconstruction of curiosities cabinets – materialized as painted bookcases with depictions of various exotic objects along with book motifs. Chaekgado paintings got Park acquainted with the cabinet of curiosities, which then inspired her to create her own version. Not only does she give attention to the seemingly innocuous topic of collections, but she also reflects on and criticizes European imperialism and colonial exploitation, both rooted in a quest for power, ownership, and the conqueror’s vanity. Depictions of animals and plants are one possible example of this, allowing her to react to the cultural appropriation of European powers that in the 19th century opened zoological gardens full of exotic animals.
The concept of the The Moon Palace exhibition project builds on a selection from current paintings and drawings. For the viewer to acquire a more comprehensive idea about Jina Park’s artwork, we have combined the above with a selection from her previous painting series, titled Collector's Room (2018) and The Guardians of Cabinets (2020). In this ample individual exhibition, Park continues to deliberate on the desire for personal ownership, demonstrated through visual painting collages. Her inspiration for plant motifs comes from botanical gardens, and zoological gardens when it comes to the animal figures, and the museums and galleries she has visited in the case of the chosen architectural elements and sculptures. The final compositions are a result of her personal preferences, though Park does not intentionally explore or deal with the mythology or symbolism of historic archetypes, nor does she define animal personifications. Yet she remains open to individual interpretations of the viewers though. The artistic selection stems from her individual taste, which naturally brings together a wide spectrum of art history and contemporary cultural references. Thus she naturally links high art to kitsch yielding a new, individual hierarchy based on her personal outlook on the world.
The use of egg gouache, a very rare technique in this country, lies at the essence of Park’s original artistic expression. A slow mixing of pigments with eggs or other emulsions, documented from the first century of the Christian era, is the closest link to Korean painting technique. Jina Park actuates this highly time-consuming and demanding historic technique, incomparable with the flexibility of oils or swiftness of acrylics, with motifs of her choice, pronounced colouring, and subtle organic “mistakes” that emerge once the painter’s tape is removed from the canvas. Contemporary-looking abstract coloured areas and geometric shapes contribute to the ambivalent visual character, though she has borrowed them from decorations in curiosities cabinets, using them to build spatial illusion and shortcuts in perspective.
Already during her studies, Park was confronted with Eurocentric prejudices and the oriental gaze on her works. She was advised to embed more Asian realia or “Korean” aesthetics into her paintings. Reflecting national identity has, however, never been her chief theme. She has striven to achieve her own unique artistic expression. These misconceived expectations have prompted her to think about her own identity, individualism, and whether nationality should be reflected in artistic work. It may well also be thanks to this unsolicited advice that her works thrive in a global context, while remaining genuinely loyal to their identity and style.
Already during her studies, Park was confronted with Eurocentric prejudices and the oriental gaze on her works. She was advised to embed more Asian realia or “Korean” aesthetics into her paintings. Reflecting national identity has, however, never been her chief theme. She has striven to achieve her own unique artistic expression. These misconceived expectations have prompted her to think about her own identity, individualism, and whether nationality should be reflected in artistic work. It may well also be thanks to this unsolicited advice that her works thrive in a global context, while remaining genuinely loyal to their identity and style.
Jina Park (b. 1980) was born in Seoul and lives and works in Berlin. In 2003 she finished her bachelor studies in oriental painting at the Korean University in Seoul. After four years of active work on the Seoul artistic scene she moved to Germany, where she graduated from the Academy of Visual Arts in Leipzig under the leadership of Professors Neo Rauch and Heribert C. Ottersbach in 2012. She has given solo exhibitions at NON Berlin (Berlin), UNC Gallery (Seoul) and UBIK Space (Vienna), and her artwork was displayed in group exhibitions in the galleries of New York City (Satellite Art Club), Seoul (Hangaram Art Museum, Amore Gallery, S Factory), Hong Kong (UNC Gallery), and Berlin (Plateau Gallery, Art von Frei).
Jina Park
The Moon Palace
The Moon Palace
Unikátne maľby kórejskej umelkyne Jiny Park už na prvý pohľad zaujmú ambivalentným charakterom, ktorý je výsledkom spojenia intenzívnej farebnosti, okázalosti vizuálneho exotizmu a povedomých výjavov v kombinácii so snovou, až surrealisticky absurdnou atmosférou rozvíjajúcou sa po bližšie neidentifikovateľných priestorových priehľadoch s narušenou perspektívou. Napäté emócie akcelerujú chladne pôsobiace štylizované architektonické prvky a akási ilúzia života existujúca v časovom vákuu, v ktorom autorka šikovne konzervuje odkazy na minulosť, prvky súčastnosti či vlastnú víziu budúcnosti.
V tvorbe Jiny Park sa organicky prepájajú vplyvy novej lipskej školy s poučením o technike tradičnej kórejskej maľby, pričom autorku otvorene inšpiruje surrealizmus či nemecká nová vecnosť. Pre smerovanie jej vízie bol dôležitý presun z Lipska do Berlína a následná konfrontácia s novými kultúrnymi a spoločenskými fenoménmi. Aktuálny výstavný projekt The Moon Palace prirodzene nadväzuje na minulé maliarske série Collector's Room (2018) a The Guardians of Cabinets (2020), ktorými zadefinovala svoj umelecký prejav, autorské uvažovanie a technologické postupy. Charakter viacvrstvových vizuálnych kompozícií buduje kolážovitým spôsobom, v ktorom voľne spája abstrahujúcu geometrickú formu s konkrétnymi prírodnými elementmi a apropriovanými sochárskymi prácami zo svetových dejín umenia. Spôsob selektívnej maliarskej práce a vizuálneho kurátorstva jej dáva voľnosť pri komponovaní hierarchických vzťahov, vďaka čomu výsledné výjavy pripomínajú zátišia či divadelné kulisy. Zozbierané predobrazy zvierat, sôch, rastlín či predmetov autorka nachádza v historických knihách, múzeách alebo zoologických a botanických záhradách, s ktorými sa často spája imperialistická história. Umeleckou rekontextualizáciou otvára nové možnosti ich čítania a zároveň upriamuje pozornosť na túžby jednotlivcov po vlastníctve.
Autorkine obrazy sú inšpirované historickým zberateľstvom a tzv. kabinetmi kuriozít (nem. Wunderkammer). Tie, okrem toho, že v minulosti reflektovali vkus svojich vlastníkov, zároveň komunikovali aj ich sociálne postavenie. Spojenie rôznych prírodných, etnologických či geografických objektov, vynálezov, exotických zvierat či rastlín, umeleckých artefaktov a náboženských pamiatok predchádzalo novodobému múzejníctvu, monarchovia a aristokrati zase protokurátorom. V 18. storočí sa koncepcia kabinetu kuriozít rozšírila prostredníctvom čínskych misionárov aj do Kórey. Chaekgado – orientálna rekonštrukcia „wunderkammerov“ mala formu maľovaných knižníc, ktoré okrem motívov kníh obsahovali aj rôzne exotické objekty. Vďaka maľbám Chaekgado sa autorka zoznámila s kabinetmi kuriozít, ktoré ju následne inšpirovali vytvoriť jej vlastnú verziu. Park okrem na prvý pohľad neškodnej témy zberateľstva však zohľadňuje a kritizuje európsky imperializmus či koloniálne vykorisťovanie, ktoré sa vyvinuli z túžby po moci, vlastníctve a z márnivosti dobyvateľov. Príkladom sú zobrazenia zvierat a rastlín, formou ktorých reaguje na kultúrnu apropriáciu európskych mocností, ktoré v 19. storočí otvárali zoologické záhrady plné exotických exponátov.
Koncepcia výstavného projektu The Moon Palace je postavená na výbere z aktuálnych malieb a kresieb, ktoré pre komplexnejší obraz o autorkinej tvorbe dopĺňame selekciou prác zo starších maliarskych sérií Collector's Room (2018) a The Guardians of Cabinets (2020). V rozsiahlej samostatnej expozícii Park pokračuje v úvahách o túžbe po osobnom vlastníctve, ktorú demonštruje vizuálnymi maliarskymi kolážami. Použité rastlinné motívy vybrala z botanických záhrad, zvieracie figúry našla v zoo a architektonické prvky či sochy selektuje z navštívených múzeí a galérií. Finálne kompozície sú výsledkom osobných preferencií, pričom autorka vedome neskúma a ani sa nezaoberá mytológiou či symbolikou historických predobrazov a nezohľadňuje ani zadefinované zvieracie personifikácie. Vlastným diváckym interpretáciám však zostáva otvorená. Maliarska selekcia je založená na osobnom vkuse, ktorý prirodzene spája široké spektrum dejín umenia s kultúrnymi odkazmi zo súčasnosti. Prirodzene tak prepája vysoké umenie s gýčom, výsledkom čoho je nová individuálna hierarchia založená na osobnom videní sveta.
Neodmysliteľnou súčasťou autorkinho originálneho maliarskeho prejavu je použitie pre náš kontext veľmi ojedinelej techniky vaječnej tempery. Pomalé miešanie farebných pigmentov s vajcami či inými emulziami, ktoré je doložené už z prvého storočia nášho letopočtu, má najbližšie k tradičnej kórejskej maliarskej technike. Park túto časovo veľmi náročnú historickú techniku, ktorá sa nedá porovnať s flexibilitou oleja či rýchlosťou akrylu, aktualizuje zvolenými motívmi, výraznou farebnosťou a drobnými organickým „chybami“, ktoré vznikajú pri odstraňovaný maliarskych pások z plátien. K ambivalentnému vizuálnemu charakteru prispievajú aj súčasne pôsobiace abstraktné farebné plochy či geometrické vzory, ktoré však prevzala z dekorácií kabinetov kuriozít a využíva ich na budovanie priestorovej ilúzie a perspektívnych skratiek.
Už počas štúdia bola Park konfrontovaná s eurocentrickými predsudkami a orientálnym pohľadom na svoju tvorbu. Bolo jej odporúčané, aby do malieb vkladala viac ázijských reálií či „kórejskej“ estetiky. Reflektovanie národnej identity však nikdy nebolo jej hlavnou témou. Usilovala sa o svoj vlastný umelecký prejav. Tieto nevhodné očakávania ju podnietili k premýšľaniu o vlastnej identite, individualizme a o tom, či by mala byť národnosť reflektovaná v umeleckej tvorbe. Možno aj vďaka takýmto nevyžiadaným radám jej tvorba nakoniec plnohodnotne funguje v celosvetovom kontexte, pričom ostáva verná svojej identite a štýlu.
Už počas štúdia bola Park konfrontovaná s eurocentrickými predsudkami a orientálnym pohľadom na svoju tvorbu. Bolo jej odporúčané, aby do malieb vkladala viac ázijských reálií či „kórejskej“ estetiky. Reflektovanie národnej identity však nikdy nebolo jej hlavnou témou. Usilovala sa o svoj vlastný umelecký prejav. Tieto nevhodné očakávania ju podnietili k premýšľaniu o vlastnej identite, individualizme a o tom, či by mala byť národnosť reflektovaná v umeleckej tvorbe. Možno aj vďaka takýmto nevyžiadaným radám jej tvorba nakoniec plnohodnotne funguje v celosvetovom kontexte, pričom ostáva verná svojej identite a štýlu.
Jina Park (*1980) sa narodila v Soule, žije a tvorí v Berlíne. V roku 2003 získala bakalársky titul po štúdiu orientálnej maľby na Kórejskej univerzite v Soule. Po štyroch rokoch aktívneho pôsobenia na soulskej výtvarnej scéne sa presťahovala do Nemecka, kde v roku 2012 absolvovala štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Lipsku pod vedením profesora Nea Raucha a Heriberta C. Ottersbacha. Samostatne vystavovala v inštitúciách ako NON Berlin (Berlín), UNC Gallery (Soul) či UBIK Space (Viedeň) a jej práce boli súčasťou skupinových výstav v galériách v New Yorku (Satellite Art Club), Soule (Hangaram Art Museum, Amore Gallery, S Factory), Hongkongu (UNC Gallery) či Berlíne (Plateau Gallery, Art von Frei).
