∞
Litovský spisovateľ a kurátor Raimundas Malašauskas začínal každý deň svojho kurátorského workshopu 1 pohybovým cvičením, ktorého cieľom bolo uvedomiť si vlastnú prítomnosť a prevziať plnú kontrolu nad svojím telom. Performatívna rozcvička mala niekoľko základných pravidiel, ktoré bolo odporúčané dodržiavať: za sprievodu polhodinového mixtapeu s berlínskym technom sa participujúci mohli rýchlo triasť, vykonávať spomalený pohyb, alebo byť takzvaným 'Bad chameleon'. Prirodzená vlastnosť chameleóna je splynúť s prostredím farebnou kamuflážou – respektíve napodobňovaním svojho okolia. Chameleón vie takisto vyjadriť svojim koloritom aktuálnu náladu a emócie. 'Bad chameleon' sa nevie rozhodnúť či ukáže svoje pocity alebo splynie s okolím. Snaží sa robiť obe veci naraz. Tieto častokrát bizarné pohyby prítomných mohli zostať bez povšimnutia, alebo z nich človek nemohol odtrhnúť zrak. Jedna z účastníčok kurzu vo svojej autorskej tvorbe skúma vzťah medzi pohybom a kresbou. Tieto situácie je inšpirovali k dokumentácií pohybov na steny ateliéru nachádzajúceho sa na pevnosti Hohensalzburg. Pohybujúc sa po priestore, pohybom ruky, zaznamenávala uhlíkom pohyby účastníkov workshopu.
Aktuálne číslo Časopisu X sa venuje téme pohyblivých čiar. Spojenie kresby a pohybu považujem za prirodzené ba priam absolútne základné. Kresba pohyb môže znázorňovať, napodobňovať, ale primárne naopak – pohyb je vyslovené nutný pre jej vznik. (Zabudnime na hi-tech či post-konceptuálne experimenty, držme sa tradičnej definície – kresba nevznikne bez vykonania aspoň minimálneho pohybu). Kresba takisto môže pohyb dokumentovať – napríklad Igor Kalný v osemdesiatych rokoch vytváral rituálne performance, počas ktorých obsesívne obkresľoval časti svojho tela. Výsledný obraz, ktorý pripomína označenie miesta činu, je akýmsi záznamom, časovým ohraničením istého momentu. Pohyb je síce zdokumentovaný, ale ukončený. Čiary sa (už) nehýbu. K rozpohybovaniu nakreslených línií dopomohla animácia, ktorej korene síce siahajú do praveku, ale plne bola rozvinutá v 19. storočí formou rôznych optických prístrojov (Fenakistoskop, Zoetrop, Mutoskop či Taumatrop), ktoré premietali, respektíve rozhýbali niekoľko fáz kresieb či reprodukcií. Vďaka spomínaným vynálezom sa začali objavovať motívy 'nekonečného' pohybu vo forme vizuálnych slučiek. Obdobný princíp v súčasnej kultúre 'zmutoval' do podoby animovaných GIFov, za ktorých vznik sa v roku 1987 zaslúžil Steve Wilhite. Špecifický obrázkových formát mal svoje určené uplatnenie, avšak v populárnej online kultúre sa skrze možnosti animácií stal na MySpace, Tumblr, 4chan a iných (sociálnych) sieťach fenoménom. Žijeme vo vizuálnej dobe, pre ktorú je príznačná nadvláda reprodukcií, ktoré postupne vytláčajú textové časti. Bizarnosti, zábavné animácie a komentáre spája jednoduché gesto, rýchle odovzdanie informácií a finálnej pointy. Rozpohybované kresby však samozrejme nevznikajú len s účelom rozveseliť diváka. Práve naopak, jednoduché a úderné pohyblivé gesto povie častokrát k vážnej téme viac ako niekoľko viet. Podobné princípy sú prítomné v tvorbe významných autorov odlišných generácií Doroty Mytych a Williama Kentridgea. 2
Dorota Mytych (*1970) pochádza z poľského mesta Elbląg, pričom plnohodnotne pôsobí na umeleckých scénach v Austrálií, USA či v Taliansku, kde v roku 1996 absolvovala štúdium na Accademia di Belle Arti vo Florencii. Pri pohľade na jej CV je zrejmé, že aktívne participuje na medzinárodných rezidenciách, ktoré sú pre ňu zjavným kreatívnym stimulom. Mytych vyrastala v komunistickej krajine, čo má pochopiteľne dosah na jej tvorbu. Istá ťažoba a nie práve veselá tematika, snaha o vyrovnanie sa s minulosťou, či odkaz na vojnové konflikty, sú motívy, ktoré sú často prítomné v dielach poľských súčasných umelcov tejto generácie. Mytych sa venuje rôznym médiám, avšak najviac inklinuje ku klasickej kresbe a jej rôznym presahom v intenciách súčasného umenia, pracuje s maľbou, vytvára animácie/krátke filmy, inštalácie či sochy. Pre je tvorbu je typický záujem o detail, zobrazovanie miniatúr, akási jednoduchosť a čistota gesta. Tieto prvky sa spájajú v sérií Crowds (rozvíja ju od roku 2004), ktorá predstavuje dôležitú líniu v jej tvorbe. Detailné kresby na papieri zobrazujú drobné postavičky stoviek až tisícok ľudí z výrazného nadhľadu v nejasnom prostredí – niekde medzi poriadkom a chaosom. Jednotlivé konštelácie odkazujú k tematike más, (ne)dôležitosti jednotlivcov, môže ísť o vojny, migráciu či odkazovať na tradíciu spartakiád. Mytych neponúka jedno riešenie, práve naopak, vďaka jednoduchej koncepcii sú diela aktuálne pre rôzne obdobia a situácie. V kontexte aktuálnych situácií neutíchajúcich vojen či súčasnej problematike migrantov, vyznieva animácia Mutatis Mutandis (2005) o to zásadnejšie. Video loop nesie názov podľa latinského výrazu znamenajúceho – 'po uplatnení nevyhnutných zmien'. Mytych vytvorila detailnú animáciu z vysušených čajových lístkov. Použitie elementárnych, každodenných a pre niekoho bezvýznamných predmetov sa častokrát objavuje v autorkinej tvorbe, a zároveň je to celkom typické pre umelcov, ktorí vyrastali v komunistických krajinách. Drobné čajové listy tvaruje do výjavu, v ktorom vojak mieri zbraňou na matku držiacu dieťa v náručí. Mytych sa inšpirovala originálnou reprodukciou vojaka SS z Druhej svetovej vojny. V podstate jednoduché dielo nie len že prekračuje hranice tradičného média, ale dôležitá je práve ideová stránka animácie. Pozeráme sa na desivý výjav, v ktorom vojak ohrozuje ženu chrániace svoje dieťa. Pôvodná situácia sa začína postupne meniť, lístky sa preskupujú do novej – mierne pozmenenej kompozície. V novom obraze sa pozície hlavných aktérov vymenia. Vojak už dvojicu neohrozuje, ale snaží sa ju chrániť. Vo video slučke sa neustále menia dva protichodné výjavy, ktoré neskutočne trefne reagujú na interpretáciu historických konfliktov, upozorňujú na dvojsečnosť mediálnych odkazov a ich schopnosť manipulácie. V aktuálnej situácií masových migrácií a sily médií rozdeľovať ľudstvo na dva tábory je toto dielo jednoducho trefné a stavia zrkadlo spoločnosti. Nie všetko je tak jednoznačné, ako sa na prvý pohľad zdá.
Istú, hoci naratívne zjednodušenú, paralelu vidím v kresebnej animácií Williama Kentridgea (1955) pre film Second-hand Reading (2015). Autor pochádza z Johannesburgu, ale jeho diela rezonujú a sú rešpektované po celom svete. Kentridgeova tvorba je naozaj rozmanitá, pričom pracuje hlavne s kresbou a následnou animáciou, vytvára kinetické objekty, sochy, inštalácie či grafiky. Tieto očarujúce diela sú často vytvorené zo stoviek kresieb, ktoré spája do ideovo nejednoznačných animácií. Zaujíma ho divadlo, čo sa prirodzene podpisuje pod dramatickosť a teatrálnosť, ale nevyhýba sa ani prvkom satiry a humoru. Podobne ako Mytych, aj Kentridge vyrastal v krajine so zložitou politickou situáciou, ktorá je ďaleko vzdialená od ideálu. História a súčasnosť juhoafrickej spoločnosti je výrazne prítomná v autorových dielach. Výsledok by bol síce efektívnejší, ak by divák poznal tamojšiu situáciu, avšak nie je to nutné. Autorovi sa vďaka symbolom, metaforickým skratkám a jednoduchej narácií darí vytvárať diela, ktoré nemajú iba jednu správnu interpretáciu. Vďaka tomu sú čitateľné aj v odlišnom prostredí. Ponecháva divákovi množstvo miesta na manévrovanie v rozličných významoch. Animácia Second-hand Reading zobrazuje elementárnu situáciu, v ktorej postava jasne pripomínajúca Williama Kentridgea donekonečna vykonáva ten istý pohyb – bez znakov akéhokoľvek zaváhania konštantne prekračuje historickú stoličku. Vychádzajúc z princípov flipbook animácií, bizarná slučka sa odohráva na stranách Oxfordského slovníka, ktorý autor zvykne vo svojich prácach využívať. Situácia, pripomínajúca klasické počítačové 2D hry, nemá svoj začiatok ani koniec, popiera plynutie času. Postava žije večne. Neumiera. V reálnom živote by mohla stoličku obísť. Tu táto možnosť neexistuje – musí sa vyrovnať s predloženou situáciou. Nestálosť pozitívneho pocitu z prekonania prekážky je podobná životným sínusoidám každého človeka. Tak ako je Kentridge raz hore a raz dole, tak aj Mytychovej vojak raz chráni matku s dieťaťom a raz ju priamo ohrozuje. Spája ich ambivalentnosť jednoduchých výjavov, čo podnecuje k mnohým otázkam o súčasnej spoločnosti.
1 27. 7. 2015 – 1. 8. 2015, Salzburg Summer Academy, Salzburg, Rakúsko
Litovský spisovateľ a kurátor Raimundas Malašauskas začínal každý deň svojho kurátorského workshopu 1 pohybovým cvičením, ktorého cieľom bolo uvedomiť si vlastnú prítomnosť a prevziať plnú kontrolu nad svojím telom. Performatívna rozcvička mala niekoľko základných pravidiel, ktoré bolo odporúčané dodržiavať: za sprievodu polhodinového mixtapeu s berlínskym technom sa participujúci mohli rýchlo triasť, vykonávať spomalený pohyb, alebo byť takzvaným 'Bad chameleon'. Prirodzená vlastnosť chameleóna je splynúť s prostredím farebnou kamuflážou – respektíve napodobňovaním svojho okolia. Chameleón vie takisto vyjadriť svojim koloritom aktuálnu náladu a emócie. 'Bad chameleon' sa nevie rozhodnúť či ukáže svoje pocity alebo splynie s okolím. Snaží sa robiť obe veci naraz. Tieto častokrát bizarné pohyby prítomných mohli zostať bez povšimnutia, alebo z nich človek nemohol odtrhnúť zrak. Jedna z účastníčok kurzu vo svojej autorskej tvorbe skúma vzťah medzi pohybom a kresbou. Tieto situácie je inšpirovali k dokumentácií pohybov na steny ateliéru nachádzajúceho sa na pevnosti Hohensalzburg. Pohybujúc sa po priestore, pohybom ruky, zaznamenávala uhlíkom pohyby účastníkov workshopu.
Aktuálne číslo Časopisu X sa venuje téme pohyblivých čiar. Spojenie kresby a pohybu považujem za prirodzené ba priam absolútne základné. Kresba pohyb môže znázorňovať, napodobňovať, ale primárne naopak – pohyb je vyslovené nutný pre jej vznik. (Zabudnime na hi-tech či post-konceptuálne experimenty, držme sa tradičnej definície – kresba nevznikne bez vykonania aspoň minimálneho pohybu). Kresba takisto môže pohyb dokumentovať – napríklad Igor Kalný v osemdesiatych rokoch vytváral rituálne performance, počas ktorých obsesívne obkresľoval časti svojho tela. Výsledný obraz, ktorý pripomína označenie miesta činu, je akýmsi záznamom, časovým ohraničením istého momentu. Pohyb je síce zdokumentovaný, ale ukončený. Čiary sa (už) nehýbu. K rozpohybovaniu nakreslených línií dopomohla animácia, ktorej korene síce siahajú do praveku, ale plne bola rozvinutá v 19. storočí formou rôznych optických prístrojov (Fenakistoskop, Zoetrop, Mutoskop či Taumatrop), ktoré premietali, respektíve rozhýbali niekoľko fáz kresieb či reprodukcií. Vďaka spomínaným vynálezom sa začali objavovať motívy 'nekonečného' pohybu vo forme vizuálnych slučiek. Obdobný princíp v súčasnej kultúre 'zmutoval' do podoby animovaných GIFov, za ktorých vznik sa v roku 1987 zaslúžil Steve Wilhite. Špecifický obrázkových formát mal svoje určené uplatnenie, avšak v populárnej online kultúre sa skrze možnosti animácií stal na MySpace, Tumblr, 4chan a iných (sociálnych) sieťach fenoménom. Žijeme vo vizuálnej dobe, pre ktorú je príznačná nadvláda reprodukcií, ktoré postupne vytláčajú textové časti. Bizarnosti, zábavné animácie a komentáre spája jednoduché gesto, rýchle odovzdanie informácií a finálnej pointy. Rozpohybované kresby však samozrejme nevznikajú len s účelom rozveseliť diváka. Práve naopak, jednoduché a úderné pohyblivé gesto povie častokrát k vážnej téme viac ako niekoľko viet. Podobné princípy sú prítomné v tvorbe významných autorov odlišných generácií Doroty Mytych a Williama Kentridgea. 2
Dorota Mytych (*1970) pochádza z poľského mesta Elbląg, pričom plnohodnotne pôsobí na umeleckých scénach v Austrálií, USA či v Taliansku, kde v roku 1996 absolvovala štúdium na Accademia di Belle Arti vo Florencii. Pri pohľade na jej CV je zrejmé, že aktívne participuje na medzinárodných rezidenciách, ktoré sú pre ňu zjavným kreatívnym stimulom. Mytych vyrastala v komunistickej krajine, čo má pochopiteľne dosah na jej tvorbu. Istá ťažoba a nie práve veselá tematika, snaha o vyrovnanie sa s minulosťou, či odkaz na vojnové konflikty, sú motívy, ktoré sú často prítomné v dielach poľských súčasných umelcov tejto generácie. Mytych sa venuje rôznym médiám, avšak najviac inklinuje ku klasickej kresbe a jej rôznym presahom v intenciách súčasného umenia, pracuje s maľbou, vytvára animácie/krátke filmy, inštalácie či sochy. Pre je tvorbu je typický záujem o detail, zobrazovanie miniatúr, akási jednoduchosť a čistota gesta. Tieto prvky sa spájajú v sérií Crowds (rozvíja ju od roku 2004), ktorá predstavuje dôležitú líniu v jej tvorbe. Detailné kresby na papieri zobrazujú drobné postavičky stoviek až tisícok ľudí z výrazného nadhľadu v nejasnom prostredí – niekde medzi poriadkom a chaosom. Jednotlivé konštelácie odkazujú k tematike más, (ne)dôležitosti jednotlivcov, môže ísť o vojny, migráciu či odkazovať na tradíciu spartakiád. Mytych neponúka jedno riešenie, práve naopak, vďaka jednoduchej koncepcii sú diela aktuálne pre rôzne obdobia a situácie. V kontexte aktuálnych situácií neutíchajúcich vojen či súčasnej problematike migrantov, vyznieva animácia Mutatis Mutandis (2005) o to zásadnejšie. Video loop nesie názov podľa latinského výrazu znamenajúceho – 'po uplatnení nevyhnutných zmien'. Mytych vytvorila detailnú animáciu z vysušených čajových lístkov. Použitie elementárnych, každodenných a pre niekoho bezvýznamných predmetov sa častokrát objavuje v autorkinej tvorbe, a zároveň je to celkom typické pre umelcov, ktorí vyrastali v komunistických krajinách. Drobné čajové listy tvaruje do výjavu, v ktorom vojak mieri zbraňou na matku držiacu dieťa v náručí. Mytych sa inšpirovala originálnou reprodukciou vojaka SS z Druhej svetovej vojny. V podstate jednoduché dielo nie len že prekračuje hranice tradičného média, ale dôležitá je práve ideová stránka animácie. Pozeráme sa na desivý výjav, v ktorom vojak ohrozuje ženu chrániace svoje dieťa. Pôvodná situácia sa začína postupne meniť, lístky sa preskupujú do novej – mierne pozmenenej kompozície. V novom obraze sa pozície hlavných aktérov vymenia. Vojak už dvojicu neohrozuje, ale snaží sa ju chrániť. Vo video slučke sa neustále menia dva protichodné výjavy, ktoré neskutočne trefne reagujú na interpretáciu historických konfliktov, upozorňujú na dvojsečnosť mediálnych odkazov a ich schopnosť manipulácie. V aktuálnej situácií masových migrácií a sily médií rozdeľovať ľudstvo na dva tábory je toto dielo jednoducho trefné a stavia zrkadlo spoločnosti. Nie všetko je tak jednoznačné, ako sa na prvý pohľad zdá.
Istú, hoci naratívne zjednodušenú, paralelu vidím v kresebnej animácií Williama Kentridgea (1955) pre film Second-hand Reading (2015). Autor pochádza z Johannesburgu, ale jeho diela rezonujú a sú rešpektované po celom svete. Kentridgeova tvorba je naozaj rozmanitá, pričom pracuje hlavne s kresbou a následnou animáciou, vytvára kinetické objekty, sochy, inštalácie či grafiky. Tieto očarujúce diela sú často vytvorené zo stoviek kresieb, ktoré spája do ideovo nejednoznačných animácií. Zaujíma ho divadlo, čo sa prirodzene podpisuje pod dramatickosť a teatrálnosť, ale nevyhýba sa ani prvkom satiry a humoru. Podobne ako Mytych, aj Kentridge vyrastal v krajine so zložitou politickou situáciou, ktorá je ďaleko vzdialená od ideálu. História a súčasnosť juhoafrickej spoločnosti je výrazne prítomná v autorových dielach. Výsledok by bol síce efektívnejší, ak by divák poznal tamojšiu situáciu, avšak nie je to nutné. Autorovi sa vďaka symbolom, metaforickým skratkám a jednoduchej narácií darí vytvárať diela, ktoré nemajú iba jednu správnu interpretáciu. Vďaka tomu sú čitateľné aj v odlišnom prostredí. Ponecháva divákovi množstvo miesta na manévrovanie v rozličných významoch. Animácia Second-hand Reading zobrazuje elementárnu situáciu, v ktorej postava jasne pripomínajúca Williama Kentridgea donekonečna vykonáva ten istý pohyb – bez znakov akéhokoľvek zaváhania konštantne prekračuje historickú stoličku. Vychádzajúc z princípov flipbook animácií, bizarná slučka sa odohráva na stranách Oxfordského slovníka, ktorý autor zvykne vo svojich prácach využívať. Situácia, pripomínajúca klasické počítačové 2D hry, nemá svoj začiatok ani koniec, popiera plynutie času. Postava žije večne. Neumiera. V reálnom živote by mohla stoličku obísť. Tu táto možnosť neexistuje – musí sa vyrovnať s predloženou situáciou. Nestálosť pozitívneho pocitu z prekonania prekážky je podobná životným sínusoidám každého človeka. Tak ako je Kentridge raz hore a raz dole, tak aj Mytychovej vojak raz chráni matku s dieťaťom a raz ju priamo ohrozuje. Spája ich ambivalentnosť jednoduchých výjavov, čo podnecuje k mnohým otázkam o súčasnej spoločnosti.
1 27. 7. 2015 – 1. 8. 2015, Salzburg Summer Academy, Salzburg, Rakúsko
2 Pôvodný príspevok mal byť venovaný dvom samostatný profilom, avšak autorov spája výrazná schopnosť a cit odovzdávať silné posolstvá skrze často obyčajné a jednoduché animácie, čo som nemohol odignorovať.
∞
Raimundas Malašauskas, a Lithuanian writer and art curator, opened each day of his curatorial workshop 1 with a movement-based exercise, which was meant to help raise awareness of one's presence and take full control over one's body. This performative warm-up had a set of recommended basic rules: while listening to a half-hour mix tape of Berlin techno, the participants could shake their bodies rapidly, move in slow motion or do a so-called Bad chameleon. An inherent feature of a chameleon is to blend in with its environment using colour camouflage – or by mimicking its surroundings. With its colouring, a chameleon can express its current mood and emotions. A Bad chameleon can't decide whether it will show its emotions or blend in with its surroundings. It tries to do both. These often bizarre movements of the participants could either remain unnoticed, or it might be impossible to tear one’s eyes away. One of the participants studied the relation of movement and drawing in her artistic work. These situations inspired her to document the movements on the walls of the atelier that is in the fortress of Hohensalzburg. Moving through space, with the movement of her hand, she captured the movements of the other workshop participants in charcoal.
The current issue of Magazine X is dedicated to moving lines. I find the connection of drawing and movement natural, even absolutely primordial. A drawing can represent or mimic movement, but, especially, it depends absolutely on movement for its creation. (Forget about high-tech or post-conceptual experiments, let's stick to the traditional definition – a drawing can't come about without at least a minimal movement.) A drawing can document movement – for example in the 80s Igor Kalný mounted various ritual performances where he obsessively traced parts of his body. The resulting picture resembles an indication of a crime scene, it is a sort of a recording, a time frame of a concrete moment. Although the movement is documented, it's over. The lines are not moving (any more). Drawn lines were made to move thanks to animation. Its origins date back to prehistoric times, but it was fully developed in the 19th century with various optical machines (Fenakistoskop, Zoetrop, Mutoskop ori Taumatrop) which projected or made move several phases of drawings or reproductions. Due to the above-mentioned inventions, motives of “infinite” movement in the form of visual loops began to appear. In contemporary culture, a similar principle “mutated” into animated GIFs, created for the first time in 1987 by Steve Wilhite. This specific picture format had its designated application, but thanks to the possibilities of animation, it became a phenomenon in popular online culture on MySpace, Tumblr, 4chan and other (social) networks. We live in a visual era, characterised by the domination of reproductions, which gradually drive out text parts. Bizarre topics, funny animations and commentaries are joined in a simple gesture, a fast transmission of information and a final punch line. Animated drawings are of course not created solely with the aim of amusing the viewer. Quite the opposite, a simple and striking moving gesture can often comment on serious issues better than several sentences. A similar principle is present in the artwork of two significant artists from two generations, Dorota Mytych and William Kentridge. 2
Dorota Mytych (*1970) was born in Elbląg in Poland and is fully active in artistic scenes in Australia, USA and Italy, where she graduated from Accademia di Belle Arti in Florence in 1996. By looking at her CV it's clear that she actively participates in international residencies, which are apparently a creative stimulus for her. Mytych grew up in a communist country, which of course had an impact on her works. A certain heaviness and not exactly cheerful themes, an attempt to come to terms with the past or references to war conflicts are motives that are often present in works of contemporary Polish artists of this generation. Mytych explores various media, but is most inclined towards classical drawing and its many overlaps along the lines of contemporary art; she works with paintings and she creates animations/short films, installations or sculptures. An interest in detail is typical of her works, as is the depiction of miniatures, a certain simplicity and purity of gesture. These elements are connected in the series Crowds (that she has been developing since 2004), which represents an important line in her artwork. Detailed drawings on paper capture tiny figures of hundreds, even thousands of people from a distinctive top view in an unclear environment – somewhere between order and chaos. The individual constellations refer to the theme of masses and (un)importance of individuals; it can be war, migration or a reference to the tradition of Spartakiáda. 3 Mytych doesn't offer a single solution, on the contrary, thanks to a simple concept, the works can seem contemporary in diverse time periods and situations. Within the context of the current situation of unceasing wars or the present migration challenge, the animation Mutatis Mutandis (2005) is even more substantial. The name of the video loop is a Latin phrase meaning - “once the necessary changes have been made” and in it Mytych created a detailed animation from dried tea leaves. The usage of elementary, everyday and for some even insignificant objects reoccurs often in the work of the artist and is quite typical of artists who grew up in communist countries. She shapes the tiny tea leaves into a scene where a soldier aims his gun at a mother holding a child in her arms. Mytych was inspired by the original reproduction of an SS soldier from World War II. This essentially simple work doesn't just go beyond the limits of traditional media, but is important because of the ideological aspect of the animation. We observe a frightening scene, where a soldier threatens a woman protecting her child. The initial situation gradually changes, the leaves regrouping into a new – slightly altered – composition. In the new image, the positions of the main actors switch. The soldier is no longer threatening the couple, but is trying to protect them. In the video loop, two contrasting scenes are changing constantly, which is an enormously eloquently reaction to the interpretation of historical conflicts, pointing out the double-sidedness of media reports and their ability to manipulate. In the current situation of mass migration and the power of media to divide people into two camps, this simple and concise work acts a mirror to society. Not everything is as clear as it seems at first glance.
I see a certain, although simplified parallel with William Kentridge's (1955) hand-drawn animation in the film Second-hand Reading (2015). The artist is from Johannesburg, but his works resonate and are respected all over the world. Kentridge's work is truly diverse: he works mostly with drawing and subsequent animation and creates kinetic objects, sculptures, installations or graphics. His charming works are often made of hundreds of drawings, connected into ideologically ambiguous animations. His interest in theatre is naturally translated into drama and theatricality, but he doesn't avoid elements of satire and humour either. Similarly to Mytych, Kentridge grew up in a country with a complex political situation, which is far removed from the ideal. The history and present of South Africa are strongly present in his artworks. The result would be more effective if the viewer knew the local situation, but it is not necessary. Through symbols, metaphorical abbreviations and simple narration, the author manages to create works that don’t have just one correct interpretation. This also makes them legible in a different environment. The viewer still has plenty of room for manoeuvring between meanings. The animation Second-hand Reading shows an elementary situation, where the character, clearly resembling William Kentridge, endlessly performs the same movement – without any hesitation he constantly steps over an antique chair. Based on the principle of flip book animations, this bizarre loop takes place on the pages of an Oxford Dictionary, that the author often uses in his works. The situation reminds us of classic 2D computer games, it doesn't have a beginning or an end, it denies the passing of time. The character lives forever. He doesn't die. In real life, he could get around the chair. Here this possibility doesn't exist – he must deal with the present situation. The volatility of a positive feeling of overcoming an obstacle is similar to sine curves of life of every human being. Kentridge is up or down, Mytych's soldier protects the mother with her child or threatens her. Their works are connected in the ambivalence of simple scenes, which raise many questions about contemporary society.
The current issue of Magazine X is dedicated to moving lines. I find the connection of drawing and movement natural, even absolutely primordial. A drawing can represent or mimic movement, but, especially, it depends absolutely on movement for its creation. (Forget about high-tech or post-conceptual experiments, let's stick to the traditional definition – a drawing can't come about without at least a minimal movement.) A drawing can document movement – for example in the 80s Igor Kalný mounted various ritual performances where he obsessively traced parts of his body. The resulting picture resembles an indication of a crime scene, it is a sort of a recording, a time frame of a concrete moment. Although the movement is documented, it's over. The lines are not moving (any more). Drawn lines were made to move thanks to animation. Its origins date back to prehistoric times, but it was fully developed in the 19th century with various optical machines (Fenakistoskop, Zoetrop, Mutoskop ori Taumatrop) which projected or made move several phases of drawings or reproductions. Due to the above-mentioned inventions, motives of “infinite” movement in the form of visual loops began to appear. In contemporary culture, a similar principle “mutated” into animated GIFs, created for the first time in 1987 by Steve Wilhite. This specific picture format had its designated application, but thanks to the possibilities of animation, it became a phenomenon in popular online culture on MySpace, Tumblr, 4chan and other (social) networks. We live in a visual era, characterised by the domination of reproductions, which gradually drive out text parts. Bizarre topics, funny animations and commentaries are joined in a simple gesture, a fast transmission of information and a final punch line. Animated drawings are of course not created solely with the aim of amusing the viewer. Quite the opposite, a simple and striking moving gesture can often comment on serious issues better than several sentences. A similar principle is present in the artwork of two significant artists from two generations, Dorota Mytych and William Kentridge. 2
Dorota Mytych (*1970) was born in Elbląg in Poland and is fully active in artistic scenes in Australia, USA and Italy, where she graduated from Accademia di Belle Arti in Florence in 1996. By looking at her CV it's clear that she actively participates in international residencies, which are apparently a creative stimulus for her. Mytych grew up in a communist country, which of course had an impact on her works. A certain heaviness and not exactly cheerful themes, an attempt to come to terms with the past or references to war conflicts are motives that are often present in works of contemporary Polish artists of this generation. Mytych explores various media, but is most inclined towards classical drawing and its many overlaps along the lines of contemporary art; she works with paintings and she creates animations/short films, installations or sculptures. An interest in detail is typical of her works, as is the depiction of miniatures, a certain simplicity and purity of gesture. These elements are connected in the series Crowds (that she has been developing since 2004), which represents an important line in her artwork. Detailed drawings on paper capture tiny figures of hundreds, even thousands of people from a distinctive top view in an unclear environment – somewhere between order and chaos. The individual constellations refer to the theme of masses and (un)importance of individuals; it can be war, migration or a reference to the tradition of Spartakiáda. 3 Mytych doesn't offer a single solution, on the contrary, thanks to a simple concept, the works can seem contemporary in diverse time periods and situations. Within the context of the current situation of unceasing wars or the present migration challenge, the animation Mutatis Mutandis (2005) is even more substantial. The name of the video loop is a Latin phrase meaning - “once the necessary changes have been made” and in it Mytych created a detailed animation from dried tea leaves. The usage of elementary, everyday and for some even insignificant objects reoccurs often in the work of the artist and is quite typical of artists who grew up in communist countries. She shapes the tiny tea leaves into a scene where a soldier aims his gun at a mother holding a child in her arms. Mytych was inspired by the original reproduction of an SS soldier from World War II. This essentially simple work doesn't just go beyond the limits of traditional media, but is important because of the ideological aspect of the animation. We observe a frightening scene, where a soldier threatens a woman protecting her child. The initial situation gradually changes, the leaves regrouping into a new – slightly altered – composition. In the new image, the positions of the main actors switch. The soldier is no longer threatening the couple, but is trying to protect them. In the video loop, two contrasting scenes are changing constantly, which is an enormously eloquently reaction to the interpretation of historical conflicts, pointing out the double-sidedness of media reports and their ability to manipulate. In the current situation of mass migration and the power of media to divide people into two camps, this simple and concise work acts a mirror to society. Not everything is as clear as it seems at first glance.
I see a certain, although simplified parallel with William Kentridge's (1955) hand-drawn animation in the film Second-hand Reading (2015). The artist is from Johannesburg, but his works resonate and are respected all over the world. Kentridge's work is truly diverse: he works mostly with drawing and subsequent animation and creates kinetic objects, sculptures, installations or graphics. His charming works are often made of hundreds of drawings, connected into ideologically ambiguous animations. His interest in theatre is naturally translated into drama and theatricality, but he doesn't avoid elements of satire and humour either. Similarly to Mytych, Kentridge grew up in a country with a complex political situation, which is far removed from the ideal. The history and present of South Africa are strongly present in his artworks. The result would be more effective if the viewer knew the local situation, but it is not necessary. Through symbols, metaphorical abbreviations and simple narration, the author manages to create works that don’t have just one correct interpretation. This also makes them legible in a different environment. The viewer still has plenty of room for manoeuvring between meanings. The animation Second-hand Reading shows an elementary situation, where the character, clearly resembling William Kentridge, endlessly performs the same movement – without any hesitation he constantly steps over an antique chair. Based on the principle of flip book animations, this bizarre loop takes place on the pages of an Oxford Dictionary, that the author often uses in his works. The situation reminds us of classic 2D computer games, it doesn't have a beginning or an end, it denies the passing of time. The character lives forever. He doesn't die. In real life, he could get around the chair. Here this possibility doesn't exist – he must deal with the present situation. The volatility of a positive feeling of overcoming an obstacle is similar to sine curves of life of every human being. Kentridge is up or down, Mytych's soldier protects the mother with her child or threatens her. Their works are connected in the ambivalence of simple scenes, which raise many questions about contemporary society.
1 27. 7. 2015 – 1. 8. 2015, Salzburg Summer Academy, Salzburg, Austria
2 The original contribution was meant as two separate profiles, but the artists are connected by a distinctive capability and sensitivity to communicate strong messages through often ordinary and simple animations, which I couldn't ignore.
3 Collective public performance of sports associations (translator's comment)
