Vo vzduchu cítiť napätie a predzvesť zmeny. Dych sa spomaľuje. Vtáky stíchli. Sekundová ručička sa zastavila. Slnko zotrváva na jednom mieste. Keď tieň vrhne tieň, niečo nie je v poriadku. Ocitáme sa v známo-neznámom svete, kde neplatia pravidlá a fyzikálne zákony. Hodený kameň nedopadne na zem. Zamrzne v priestore. Realita je pokrivená. Dočasné limbo. Sochy ožívajú, aby po chvíli znova zmeraveli. Fatálny pohľad Medúzy.

Adam Šakový ešte ako študent vstúpil na aktívnu výtvarnú scénu na prelome rokov 2011/2012. Z časovým odstupom je zreteľné, že už v začiatkoch svojej maliarskej kariéry položil základy autorskému programu, ktorý kontinuálne rozvíjal až do súčasnej podoby. Ideový a formálny predpoklad k aktuálnym umeleckým procesom našiel v princípe hyperrealistickej premaľby fotografických pokladov na maliarske plátna. Signifikantným krokom k súčasnému stavu bola výmena tradičných maliarskych štetcov za airbrushovú pištoľ, vďaka ktorej sa dokázal vzdať priameho kontaktu s plátnom a rozohrať tak myšlienku cielenej straty autorského rukopisu. Jeho maliarska forma si prisvojuje fotografické kompozície, princíp hyperrealistickej premaľby a historizujúcu štylizáciu popretkávanú defektmi a cielenými chybami vo výjavoch, ktoré majú veľmi blízko k predstieranej realite. Viac, ako len suverénne zvládnutie maliarskeho remesla, ho však vždy zaujímalo, čo zobrazuje, aký je vzťah medzi jednotlivými výjavmi, spôsobom ich prezentácie a následnej diváckej percepcie. Maľbami kritizuje podhodnocovanie informácii, k čomu využíva postkonceptuálne stratégie. Pracuje so zástupnými znakmi, hrá sa symbolikou a používa jednoduché metafory a personifikácie. Pohľad na Šakového tvorbu ostatnej dekády zreteľne odkrýva záľubu v maliarskych sériách, v ktorých sa organicky pohybuje od intímnych výjavov k univerzálnejším témam. Hoci by sa mohlo zdať, že sériový spôsob práce ho môže limitovať, zadefinovaná princípy a dopredu premyslené kroky generujú kompaktné cykly, ktorými dokáže vyriešiť stanovený problém a zachovať kontinuálnu kvalitu bez nutnosti vytvárania zbytočných kompromisov.

Samostatná výstava Adam Šakového – Keď tieň vrhá tieň predstavuje selekciu diel z obdobia posledných dvoch rokov. Už na prvý pohľad je zrejmé, že sa výrazne posunul od predchádzajúceho cyklu Still Alive (2015 – 2018), v ktorom preberal kompozície, zemitú farebnosť a formálne znaky z barokových zátiší a portrétnej tvorby 19. storočia. Ďalej už nepokračuje v skúmaní a zobrazovaní (viac, či menej živých) živočíchov a opätovne sa vzdáva využívania širokého farebného spektra (v minulosti napríklad v cykloch Edukácie, 2014 – 2015, Bez predlohy, 2013 či Spasené, 2012). Na rozohranie aktuálnych maliarskych kompozícií na drobných až monumentálnych plátnach si vystačil s čiernobielym monochromatickým koloritom, ktorý prebral z charakteru zobrazených motívov.

Výstavný projekt prezentuje dva samostatné línie, pomocou ktorých skúma potenciál iluzívnosti a klamlivosti maľby. Zaoberá sa povahou, zobrazovacími možnosťami a materiálnymi kvalitami vybraných objektov, ktoré vkladá do vykonštruovaných fiktívnych kompozícií popierajúcich všeobecne dané istoty. Sledujeme neidentifikovateľné levitujúce predmety, rozpad fyzikálnych zákonov, nestálosť materiálnych vlastností či nenápadné iracionálne vzťahy a vágnu hranicu medzi tým, čo je realita a tým, čo ju len nápadne pripomína.

Iniciačná séria celého projektu – Can't See The Forest For The Trees (2019) zobrazuje takmer učebnicové príklady krajinárskych priehľadov do neznámych lesov. Naskytá sa nám pohľad na romantizujúcu scenériu nepoškvrnenú ľudskými zásahmi. Dokonalo naklonované kmene opadaných listnatých stromov a hypnoticky temná atmosféra však signalizujú, že s obrazmi niečo nie je v poriadku. Dramatizáciu lesnatých kompozícií umocňujú neznáme svetelné zdroje, ktoré vytvárajú dominantné a pre celú koncepciu zásadné tiene. Zdôrazňujú vizuálne lapsusy a nelogické hĺbky priestorov, ktoré menia ideovú aj formálnu perspektívu percepcie stromových scenérií. Bujaré lesy sa zrazu menia na divadelné kulisy a repliky papierových tapiet. A ako je vôbec možné, že stromy z obrazov vrhajú na ostatné plátna tiene?
Úvahy o funkcii maľby a jej (ne)schopnosti reflektovať realitu rozvíja v najnovšom cykle Kamene (2019/20), v ktorej, na rozdiel od umelo vykonštruovaných „krajinomalieb“, pracuje s (relatívne) existujúcim materiálom. Šakový programovo preberá figurálne výjavy, detaily či menej známe pohľady na vrcholné diela európskeho neskororenesančného a barokového sochárstva. Kompozície punkovo orezáva. Sleduje gestá či špecifické telesné detaily figúr. K historickému materiálu pristupuje analyticky a bez emócií. Nezaujíma ho exkurz do dejín umenia, ani mytologické príbehy či ikonografia svätých. Jeho kurátorskú selekciu spája záujem o motív drapérie, extatického tela, atletického svalstva či oblých kriviek. Vyberá si vypäté a vzrušujúce situácie, ktoré kontrastujú s pokojnými až postmortálnymi motívmi. Rozdiel medzi životom a smrťou sa ešte viac zahmlieva. Výjavy vytrháva z dejinného kontextu, vďaka čomu rozširujú ideový záber o tematiku medziľudských vzťahov a nečakaného erotického napätia. Sochárska kvalita použitých majsterštukov necháva vyznieť šťavnatej priestorovej modelácii, ktorá podporuje Šakového záujem o hru svetla a tieňa. Výber čiernobieleho monochromatického koloritu pripomínajúceho vzhľad digitálnych 3D rendrov potvrdzuje, že vybrané sochy sú pre neho len modulovateľným materiálom. Aj napriek tomu, že je fascinujúce sledovať dokonalý prepis priestorového objektu na plochu maliarskeho plátna, celú koncepciu ďalej rozvíjajú práve levitujúce objekty, ktoré svojimi priestorovými kvalitami a vrhnutými tieňmi menia povahu výjavov. Sochárske figúry v dynamicko-statických situáciách mäknú a rozostrujú sa. Fokus prechádza na fragmenty kameňov a abstrahujúce štruktúry mramorových platní, ktorých tvrdosť kontrastuje s mäkkou modeláciou sôch. Ťažko uchopiteľnú logiku priestoru a času akcelerujú absurdné tiene, ktoré aktívne dynamizujú pokojné situácie a fyzikálne metamorfózy. Motívy kameňov zároveň stierajú pomyselnú hranicu medzi maľbou a objektom. Idea smerujúca k autorovým priestorovým realizáciám vyústila do „mramorových“ blokov, ktoré symbolizujú počiatočnú fázu novovznikajúcich sôch.

Adam Šakový (*1987, Zvolen) žije a tvorí v Bratislave. Štúdium absolvoval v Ateliéri mal+by Klaudie Kosziby na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Bol viacnásobným finalistom ceny VÚB Maľba roka a finalistom ESSL Art Award (2013). Významné samostatné výstavy mal v Nitrianskej galérii (2017), vo Východoslovenskej galérii v Košiciach (2016) a v súkromných inštitúciach ako SODA Gallery či DOT. Contemporary Art Gallery v Bratislave. Jeho diela sú v majetku Nitrianskej galérie v mnohých súkromných zbierkach.




You can feel the tension and signs of changes in the air. The breath slows down. The birds fell silent. The second hand stopped. The sun remains in one place. When a shadow casts a shadow something is not right. We find ourselves in a known-unknown world, where rules and physical laws do not apply. A thrown stone does not fall to the ground. It freezes in space. Reality is distorted. Temporary limbo. The statues come to life only to petrify again after a few moments. Fatal gaze of Medusa.

Adam Šakový entered the active art scene still as a student at the turn of 2011/2012. Looking back, we can now say he clearly laid the foundations for his authorial program in the beginning of his painting career and he has continuously developed into its current form. He found the ideological and formal premise to current artistic processes in the principle of hyperrealistic painting of photographic materials on canvas. A significant step towards the current state was the replacement of traditional paintbrushes with an airbrush gun, thanks to which he was able to give up direct contact with the canvas and thus play out the idea of intentional loss of the author's characteristic brushwork. His painting form adopts photographic compositions, the principle of hyperrealistic painting and historical stylization interwoven with defects and deliberate errors in scenes that are very close to the pretended reality. However, he was always more interested in what he portrays, what the relationship between the individual scenes is, the way they are presented and the subsequent viewer's perception, than just mastering the craft of painting. In his paintings, he uses post-conceptual strategies, through which he criticizes the undervaluation of information. He works with representation, plays with symbolism and uses simple metaphors and personifications. A look at Šakový's work of the last decade clearly reveals his passion for painting series, in which he moves organically from intimate scenes to more universal themes. Although it might seem that the serial way of production could limit him, the defined principles and thought-out steps generate compact series through which he is able to solve a given problem and maintain continuous quality without having to make unnecessary compromises.

Adam Šakový's solo exhibition titled When a shadow casts a shadow presents a selection of works from the last two years. At first glance, it is clear that he has moved significantly from the previous series Still Alive (2015 - 2018), in which he dealt with compositions, earthy colors and formal characteristics in Baroque still lifes and portraits of the 19th century. He does not continue to further explore and depict (more or less living) animals and again gives up the use of a wide color spectrum (in the past, for example, in the cycles Education, 2014 - 2015, Without a reference, 2013 or Redeemed, 2012). He used black-and-white monochrome color, which he took over from the character of the depicted motifs, to paint current painting compositions on small to monumental canvases.

The exhibition project presents two separate lines which help in exploring the potential of illusiveness and deception of painting. It deals with the nature, imaging possibilities and material qualities of selected objects, which it inserts into constructed fictitious compositions denying generally given certainties. We observe unidentifiable levitating objects, the disintegration of physical laws, the instability of material properties or inconspicuous irrational relations, and the vague line between reality and what is only strikingly reminiscent of it.

The initial series of the whole project - Can't See The Forest For The Trees (2019) portrays almost textbook examples of landscape views into unknown forests. We get a view of romantic scenery untainted by human intervention. Perfectly cloned trunks of leafless deciduous trees and a hypnotically dark atmosphere, however, signal that there is something wrong with the paintings. The dramatization of forest compositions is enhanced by unknown light sources which create dominant and essential shadows for the whole concept. They emphasize visual flaws and illogical depths of space which change the ideological and formal perspective of the perception of tree scenery. Lush forests suddenly turn into theatrical scenery and replicas of wallpaper. How is it even possible that the trees in the paintings cast shadows on the other canvases?

He creates debate about the function of painting and its (in)ability to reflect on reality in the latest series Stones (2019/2020), in which, unlike artificially constructed "landscape paintings", he works with (relatively) existing material. Šakový intentionally takes over figural scenes, details or lesser-known views of the top works of European late Renaissance and Baroque sculpture. The compositions are cropped in a punk manner. He follows gestures or specific body details of figures. He approaches historical material analytically and without emotions. He is not interested in an excursion into the history of art, nor in mythological stories or iconography of saints. His curatorial selection is connected by an interest in the motif of drapery, ecstatic body, athletic muscles and round curves. He chooses tense and exciting situations that contrast with calm, almost post-mortem motifs. The difference between life and death is even more blurred. He takes the scenes from the historical context, thanks to which they expand the ideological scope of the topic of interpersonal relationships and unexpected erotic tension. The sculptural quality of the masterpieces makes the juicy spatial modeling, which supports Šakový's interest in the play of light and shadow, more visible. The choice of black and white monochrome color reminiscent of the appearance of digital 3D renders confirms that the selected sculptures are only a modulatable material for him. Despite the fact that it is fascinating to watch the perfect transcription of a spatial object to the surface of a painting canvas, the whole concept is further developed by levitating objects, which change the nature of scenes with their spatial qualities and the shadows they cast. Sculptural figures soften and blur in dynamic-static situations. The focus shifts to fragments of stones and abstracting structures of marble slabs, the hardness of which contrasts with the soft modeling of the sculptures. The elusive logic of space and time is accelerated by absurd shadows that actively dynamize calm situations and physical metamorphoses. At the same time, the motifs of the stones blur the imaginary boundary between the painting and the object. The idea leading to the author's spatial realizations resulted in "marble" blocks, which symbolize the initial phase of the newly emerging sculptures.

Adam Šakový (* 1987, Zvolen) lives and works in Bratislava. He graduated from Klaudia Kosziba's Studio at the Academy of Fine Arts in Bratislava. He was a multiple finalist for the VUB Painting of the Year award and a finalist for the ESSL Art Award (2013). He had noteworthy solo exhibitions in the Nitra Gallery (2017), in the East Slovak Gallery in Košice (2016) and in private institutions such as SODA Gallery and DOT. Contemporary Art Gallery in Bratislava. His works are owned by the Nitra Gallery and in many private collections.