Universal hospitality
24. 5. – 19. 6. 2015, Die Alte Post, Viedeň
Aktuálna politická a spoločenská situácia u nás aj vo svete, selektívna mediálna masáž a neobmedzené možnosti jednotlivcov vyjadrovať sa kedykoľvek k čomukoľvek, stimulujú našu politickú, občiansku, ale hlavne ľudskú uvedomelosť a zodpovednosť. Takýto postoj je prirodzene premietaný aj do súčasného umenia, pričom autorom ponúka možnosť dostať sa pod povrch tém a upozorniť tak na slepé miesta, ktoré nie sú pokrývané. Umenie pravdepodobne nemá samostatnú schopnosť zrealizovať veľké či zásadnejšie zmeny, avšak otvoreného diváka dokáže emocionálne zasiahnuť, intelektuálne obohatiť, prípadne podnietiť k ďalším úvahám. A to je pre túto tému najdôležitejšie.
Umenie a politika boli prirodzené späté od počiatku, ale takú voľnosť prejavu (v porovnaní s minulými režimami), akú v súčasnosti máme, stavia umenie do aktivistickej roviny. Tento fenomén potvrdili rôzne kurátorské koncepcie, medzi ktorými bolo napríklad 7. Berlínske bienále (2012, kurátor Artur Żmijewski). V našom prostredí sa tejto téme venoval bratislavský Tranzit výstavami Potreba praxe (2014, kurátorka Judit Angel), Prízraky spoločensky mŕtvych (2016, kurátorka Judit Angel), projekt Strach. Pôvod štátu (2015, kurátori Fedor Blaščák, Christian Kobald) v žilinskej Kunsthalle či diskutovaná výstava Strach z neznámeho v Dome umenia/Kunsthalle Bratislava (2015/2016, kurátorka Lenka Kukurová). Avšak najdôležitejšou iniciatívou v stredoeurópskom a východoeurópskom kontexte bol medzinárodný kolaboratívny projekt Privátny nacionalizmus (2014 – 2015), ktorý bol v rôznych variáciách (výstavy, prednášky, workshopy ai.) zrealizovaný v Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Českej republike, Turecku a na Slovensku. Práve Privátny nacionalizmus sa stal ideovým východiskovým bodom pre medzinárodnú výstavu Universal Hospitality (24. 5. – 19. 6. 2016), ktorá obsadila podnecujúce priestory nefunkčnej starej viedenskej pošty (Die Alte Post) na Dominikanerbastei Straße.
Pošta ako priestor neobmedzenej komunikácie, pohybu či zmeny sa stala symbolickým základom projektu. Kurátorský tím v zložení Edit András, Birgit Lurz, Ilona Németh a Wolfgang Schlag vystaval dve ochodzové poschodia s kanceláriami 37 dielami, ktoré sa zaoberajú aktuálnymi témami ako je migračná kríza, vzostup nového nacionalizmu a šovinizmu, rast populizmu či xenofóbie vedúcej k rasizmu a popieraniu základných ľudských práv. Výstava Universal Hospitality si vyžadovala dlhší čas na vnímanie a aspoň základnú znalosť aktuálnej politickej a spoločenskej problematiky. Sprievodné materiály však dokázali všetky spojitosti objektívne objasniť, čím sa z výstavy stal komplexný informačný zdroj.
Pomyselný úvod do problematiky a koncepcie výstavy, poskytlo dielo Olivera Resslera – Emergency Turned Upside-Down (2016), ktoré kriticky reaguje na minuloročnú migračnú vlnu, počas ktorej európske krajiny otvorili svoje hranice pre utečencov zo Sýrie a z iných - vojnou poznačených štátov. Štylizované čierno-biele animácie doplnené naratívom, skúmali funkcie a koncepcie hraníc a potenciál fungovania Európy bez štátneho vymedzenia („Otvorenie hraníc nie je radikálnou zmenou – ich zrušenie by bolo.“, „Žiadne hranice = žiadne národy = žiadne ospravedlnenia.“). Témy ako hranice a (ne)príslušnosť k národom tvorili významnú líniu projektu. Anca Benera a Arnold Estefan vo svojej inštalácii The World is Bound with Secret Knots (2016) experimentovali s využitím flexibilnej retiazky s kartografickými rozdeleniami sveta na severnú a južnú časť. Voľnosť tejto pomyselnej linky odkazuje na meniace sa hranice po celom svete. Španielska umelkyňa Núria Güell odmieta konštrukty národnej identity a v projekte Stateless by Choice (2015 – súčasnosť) sa snaží vzdať svojej národnosti a príslušnosti k štátu. Z vystavených dokumentov zobrazujúcich jej snahu sa dozvedáme, že strata národnosti je braná skôr ako trest a takéto svojvoľné rozhodnutie nemôže zrealizovať. Je samozrejmé, že jedinec si nevyberie do akej krajiny a s akou národnosťou sa narodí. Artur Żmijewski vo Viedni predstavil nové dielo pozostávajúce zo šiestich bývalých náhrobných kameňov a šiestich videí. V projekt Erasing (2015-2016) apropriuje barbarský čin, v ktorom Poliaci vymazávali mená nemeckých občanov z náhrobkov. Dnešné poľské mesto Vroclav bolo pred Druhou svetovou vojnou nemeckým mestom Breslau. Poliaci sa v päťdesiatych rokoch snažili krajinu de-germanizovať, čo v realite znamenalo, že všetky nemecké pozostatky ničili a vymazávali. Tento akt sa dotkol aj hrobov nemeckých občanov, ktorý však s nacistickým nivočením nemali nič spoločné.
Nenávisť spojená s inými národnosťami či migrujúcimi jednotlivcami je typická pre dnešný svet. Vystavujúce umelkyne, umelci a kolektívy sa touto témou vysporiadali rôznorodo – dokumentárne, naratívne či symbolicky. Slovenský umelec Tomáš Rafa svojim originálnym vizuálnym jazykom sleduje dohry migračnej krízy v Strednej Európe. Sila jeho dokumentárnych záberov spočíva v tom, že na rozdiel od médií realitu neskresľuje. Zo sérií prezentovaných videí New Nationalism in the Heart of Europe (2015) je pre náš kontext dôležité to, v ktorom zaznamenal bratislavskú demonštráciu proti islamizácii Európy vedenú extrémnou pravicou. „Nemôžete ostať na stanici, pretože o pár minút príde vlak plný náckov.”, “Je mi to ľúto, Slovensko je veľmi pekná krajina, ale Bratislava dnes nie je bezpečným miestom.”, povedal na začiatku videa policajt trom mužom tmavšej pokožky pred hlavnou vlakovou stanicou. Neslávny deň končí, žiaľ, známou scénou, v ktorej neonacisti hádžu dlaždice po moslimskej rodine. Hrozbu vojnového stavu, ktorá sa priamo či nepriamo dotýka našich životov, zobrazil albánsky umelec Adrian Paci, ktorý v roku 1997 utiekol kvôli vojnovým nepokojom do Talianska. Domáce video Albanian Stories (1997) zobrazuje autorovu dcéru, ktoré rozpráva rozprávky svojim bábikám. Isté skraty v realite nastávajú v tých momentoch, kedy popri rozprávkových postavách začne spomínať vojenské jednotky, plamene a streľbu. Dopad vojny a migrácie autor spoločne s Rolandom Sejkom rozvinul aj v diele Sue Proprie Mani (2015), ktoré ju odkrýva z opačnej strany. Na konci Druhej svetovej vojny ušlo pred dopadom fašistického režimu takmer 24000 talianskych občanov do Albánska. Až do roku 1949 boli politickými väzňami a spojenie so svojim domovom udržiavali výhradne pomocou listov. Listy žiaľ nikdy svojich adresátov nezastihli a všetky sa našli okolo roku 2000. Vybrané texty autori zreprodukovali vo videu a poskytli tak odlišný pohľad na tému.
So spomenutými ideovými líniami, ktoré výstavu profilujú, je prirodzene spätá téma xenofóbie a nenávisť voči menšinám. Jedným z najsilnejších momentov výstavy bola interaktívna video inštalácia Danteho Buua The Winner Takes It All (2015), ktorá svojou formálnou stránkou odkazovala na karaoke. Melódia úspešného singlu skupiny ABBA bola doprevádzaná textom a návštevníka navádzala k spievaniu. Vizuálna časť diela bola tvorená protikladnými zábermi – na jednej strane stál nájdený záznam z neviazanej zábavy v newyorskom gay klube. Druhé video bolo záznamom ruského hnutia Occupy Pedophilia, ktoré fyzicky napáda a verejne ponižuje ruských gayov. O tom, že situácia LGBT komunít v Rusku stále nie je ružová hoci sú citeľné veľké zmeny, dokumentoval Yevgeniy Fiks v projekte Postcards from the Revolutionary Pleshka (2013). Participujúci na projekte mali napísať správu minulosti o tom, ako a či sa situácia (ne)zmenila.
Výnimočná výstava Universal Hospitality poukázala na aktuálne spoločenské a politické problémy súvisiace s migráciou a nacionalizmom. Predstavené boli rôzne línie spomínanej problematiky, no napriek tomu sa jej podarilo priblížiť stav a náladu v súčasnej Európe. Spôsob, akým kurátori výstavu uchopili, bol veľmi prirodzený a bez zbytočných subjektívnych názorov či vlastnej ideológie. Rovnako dôležité boli marginálne príbehy jednotlivcov ako veľkých skupín a národov. Oveľa viac, ako ktorékoľvek iné spomenuté výstavy, naozaj podnecovala k diskusiám. Zároveň potvrdila, že práve táto téma, bude nasledujúce roky v umeleckej európskej prevádzke pravidelne rezonovať a pravdepodobne nás čaká mnoho obdobných výstav.
