Studio politics
V Nitre narodený český post-konceptuálny fotograf Radek Brousil (1980) je absolventom Ateliéru fotografie na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe s ročnými stážami na Concordia University v Montreale (ateliér fotografie) a College of Communication v Lonýdne. Aktívne pôsobí na českej súčasnej vizuálnej (ale aj hudobnej) scéne a silné vzťahy udržiava aj s tou slovenskou. Vyústením jeho tunajších aktivít je výhra Ceny Oskára Čepana 2015. Predchádzali jej samostatné výstavy – Studio Works v Open Gallery, Bratislava (september 2013, kurátor: Michal Stolárik) a Jeden svět nestačí v galérii Plusmínusnula, Žilina (apríl/máj 2014, kurátor: Jiří Ptáček). V roku 2013 vydal autorskú publikáciu Asides, ktorá bola výsledkom jeho rezidencie v Banskej St a nici v Banskej Štiavnici.
Esteticky podmanivá tvorba Radka Brousila sa v ostatných rokoch kontinuálne rozvíja, no výraznejší odklon môžeme sledovať hlavne po roku 2009. Vzdal sa figurálnych kompozícií a prenosu informácií primárne skrze vizuálnu stránku. Do popredia vstúpil záujem o konceptuálnu podstatu fotografie a takisto snaha o redefinovanie, respektíve hľadanie nových možností, ktoré toto médium ukrýva. Úvodom do novej „éry“ bol cyklus prác, ktorý spájal spoločný názov Untitled (2009 - 2012), odlíšený len rozdielnym číslovaní. V tejto sérií experimentoval s povahou obrazu, jeho pôsobením a možnosťami komunikácie. Prirodzeným vyústením tohto prvotného formálneho experimentovania bol komplexný cyklus Studio Works (2013). Ako názov naznačuje, kreatívnu tvorbu presunul z exteriéru do intímneho prostredia vlastného ateliéru. Miesto, kde môže uniknúť pred problémami reálneho sveta do autonómneho prostredia s vlastnými pravidlami. Základné fotografické pomôcky, vybral z pomyselného (a pre laika – nedôležitého) pozadia a dal ich do stredu záujmu (a kompozície). Obklopený vlastným fotografickým príslušenstvom sa pustil do glorifikácie, estetizácie či zdôrazňovania jeho funkcionality a následného stavania do nového – odlišného kontextu. Tak, ako fotograf usmerňuje modelky, tak Brousil vytváral originálne zoskupenia statívov, odrazových fólií či fotografických pozadí. Konečné – „dokonalé“ kompozície vzišli z množstva potenciálnych variácií. Zdá sa teda, že aj samotný proces hľadania finálnej zostavy môžeme považovať za dôležitú (ak nie takmer plnohodnotnú) súčasť autorovej umeleckej praxe. „Chladnými“ zátišiami zadefinoval nové „objekty“ záujmu a predznačil možnosti prepisu 2D fotografií do priestorových objektov a inštalácií. Pokračovanie série – Studio Works 2 (2014) predstavovalo prirodzený vývoj Brousilového uvažovania o vlastnom umeleckom smerovaní. Ostal verný obrazovej redukcii a práci so základným fotografickým príslušenstvom. Vo zvýšenej miere však začal rozvíjať naráciu kompozícií – až scénografickým spôsobom vytváral inscenované kulisy novej reality, čím prirodzene podmieňoval divácku imagináciu. Motívy ako surrealizmus, manipulácia či hravosť tu boli prítomné. Jeden z posledných projektov – Stisk rukou (2015) – opätovne vychádza z autorovej ateliérovej praxe. Na fotografiu, ako tradičné závesné médium však môžeme zabudnúť. Výsledkom experimentovania sú hybridné novotvary, ktorú sú zároveň fotografiou, objektom či foto-objektom. Dynamickým inštalovaním atypických priestorových formátov sa mu podarilo do fotografie dostať pohyb, rytmus a až barokovú dynamiku. Statívy nahradil ľudskými rukami a prísnu stabilitu deformáciou a rozkladom hmoty. Zdá sa, že autorov kreatívny vývoj je nezastaviteľný, a to je fascinujúce. Každým ďalším projektom stiera zadefinované hranice média a experimentovaním dokazuje, že fotografia môže v súčasnom umeleckom svete ešte stále prekvapiť. Dôkazom je víťazný projekt vytvorený pre Cenu Oskára Čepana – The Ultimate Norm (2015), v ktorom predstavil politickú tému technologického „rasizmu“ vo fotografii.
