Zabúdanie je zvláštna vec. Ak si nespomenieme na sviatok blízkej osoby, cítime nepríjemné napätie a sklamanie. (Vďaka ti, Mark Z., za skvelú funkciu tvojej sociálnej siete.) Chýbajúca zásadná ingrediencia dokáže pokaziť vysnívaný pokrm a nedodržaný dress code spôsobiť celkom výrazné faux pas. Siaha to až do školských čias – nevypracovaná domáca úloha, „okno“ počas testu či opomenutý termín štátnic.

Zabúdanie súvisí s roztržitosťou, nepozornosťou, so zvyšujúcim sa vekom, prirodzene, s časovým odstupom, no často je výsledkom ľudskej ľahostajnosti. Závažné traumy, ktoré nás počas života postihnú, by sme najradšej odstránili rýchlosťou jedného kliku. Vytúženú útechu zriedkavo prinesú i obyčajné spomienky na situácie, ktoré sa už z rozličných dôvodov nezopakujú. („Vďaka“ ti, Mark Z., za každodenné spomienky spred X rokov.) A hoci sa môžeme snažiť vytesniť isté momenty, naša myseľ nedokáže cielene zabúdať. Darí sa jej to nečakane, často až s odstupom času či s vyrovnaním sa toho, čo bolo.

Je to v poriadku.
Nič sa nedeje.
Všetko sedí.
Nemusíš sa báť.
Pokoj.
Je to ale naozaj tak?

Samostatná výstava It’s alright, it’s alright zobrazuje najaktuálnejší (datovaním jednotlivých diel, ale aj naliehavosťou témy) projekt Jána Skaličana. Absolvent Katedry fotografie a nových médií na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení sa prostredníctvom média fotografie a jej expandovanej formy zaoberá fungovaním sveta a jeho politicko-spoločenskými súvislosťami. Hoci je vizuálna stopa v autorovej tvorbe stále prítomná, odkláňa sa od tradičného uvažovania o fotografickom obraze smerom k post-konceptuálnemu rozvíjaniu média a jeho presahov. V snahe o upriamenie pozornosti na dnešné problémy si pomáha ideovým návratom do minulosti. A hoci je spomínané zabúdanie prirodzené a pre mentálne zdravie človeka priam nutné, Skaličan vyzdvihuje nepoučiteľnosť z histórie, ktorá môže viesť k popretiu dejinného zvratu a zároveň k jeho opakovanému vyvolaniu. Práve v súčasnosti si to treba opakovane pripomínať.
Pojmy ako „zabúdanie“ a „pamäť“ skúma na vlastných vizuálnych materiáloch, ktoré svojou formou pripomínajú dokumentárne zábery s príznačnými estetickými kvalitami. Pritom nie je také dôležité, čo sa na jednotlivých reprodukciách nachádza. Fotografia má svoje úskalia, ktoré súvisia so skutočnosťou a pravdivosťou zobrazeného. Prvotná vizuálna informácia, ktorú nám obraz poskytne, totiž nedokáže obsiahnuť všetky potrebné súvislosti potrebné na jej celistvé uchopenie. Dôležitým krokom pre čítanie výstavného projektu je prijatie pozvania k pomyselnej hre, ktorú Skaličan rozvíja.

Na prvý pohľad neodkrýva všetky karty. Informácie o tom, na čo sa pozeráme, prečo sa na výjavy pozeráme, prípadne kedy vznikli, nevieme. Pomôžem, keď prezradím, že zábery zhotovil na miestach, ktoré boli takmer pred osemdesiatymi rokmi svedkami zla a dôsledkov druhej svetovej vojny. Pozeráte sa na neslávne lokality v mestskej časti Staro Sajmište v Belehrade a Osvienčim v Poľsku. Zverstvo koncentračných táborov a zaťaženie historickými okolnosťami z fotografií však nedokážeme odčítať.
Druhá línia, ktorú Skaličan rozvíja, je formálna hra. Intuitívne zväčšuje a vyberá jednotlivé časti banálnych momentov a pokojných situácií, približuje, strihá a kombinuje. Vytvára priestorovú vizuálnu koláž a ideovú mapu, ktorou zdôrazňuje previazanosť a nadväznosť vrstiev nekonečných súvislostí. Cielene pracuje s nedokonalosťami, so šumom a s rozmazaním. Z konkrétneho výjavu sa jeho niekoľkonásobným zväčšením stane nečitateľná abstrakcia. Zahmlieva, deformuje, tají. Zdôrazňuje fakt, že to, čo vidíme, nemusí byť naozaj to, čo si myslíme, že vidíme. Stačí sa pozrieť na feed vo svojom Instagrame. Do akej miery je to, čo vidíš, skutočné?


Back to Top