Nevzdávať sa minulosti
Ilona Németh – Opravená verzia / Revised Version; kurátorka: Judit Angel, 26.9. - 31.10.2014, Tranzit, Bratislava
Iniciatíva slovenskej pobočky medzinárodnej organizácie Tranzit predstavuje z môjho pohľadu (v rámci súčasných zvyklostí a možností na Slovensku) ideálny systém galerijnej prevádzky. Jej fokus je príjemnou zmesou výstavnej, publikačnej či prednáškovej činnosti na medziodborovej platforme. Zdravý pomer domácej a medzinárodnej participácie, je dlhodobo podporovaný Erste Bank Group, čo sa výrazne odzrkadľuje úroveň jednotlivých projektov. Inštitúcia s takouto finančnou slobodou voči štátnym zdrojom totiž nemá na slovenskej výtvarnej scéne obdobný ekvivalent, pričom jej prevádzka len potvrdzuje nevyhovujúci systém grantovej podpory Ministerstva Kultúry SR. Programovo sa Tranzit snaží predstavovať inovatívnejšie či experimentálnejšie prejavy a koncepcie súčasného umenia bez výraznejších kompromisov, pričom presahujú do reálneho života a často podnecujú k zmenám vnímania už zabehnutých sociálnych štruktúr. V bývalých priestoroch na Zlatých pieskoch sa však mohlo zdať, že aktivity slovenského Tranzitu ostávajú mimo centra záujmu, pričom všetká aktivita mohla vyznievať lokálnym až uzavretým dojmom. Pôsobenie vo veľkosťou lukratívnych avšak trvalo neudržateľných priestoroch bolo ukončené k 1. júlu 2014. Novú éru pôsobenia započal Tranzit, na čele s riaditeľkou Judit Angel, vo výrazne zmenšených priestoroch, ale za to v tesnej blízkosti centra mesta a v konečnom dôsledku s dispozíciou, ktorá bude pravdepodobne vhodnejšia pre pripravované aktivity a výstavné projekty.
Ako debutovú výstavu v nových priestoroch sa kurátorka Judit Engel rozhodla predstaviť nový projekt aktívnej predstaviteľky strednej generácie umelcov – Ilony Németh. Je otázne do akej miery treba považovať túto výstavu v rámci budúcej programovej štruktúry za smerodajnú, keďže sme boli v ostatnom období primárne zvyknutí na skupinové až participatívne projekty, dôležité je však poznamenať, že výstava Opravená verzia je skôr opakom – je veľmi osobným až intímnym pohľadom na názory, aktivity a personálnu či politickú minulosť blízkych rodinných príslušníkov Ilony Németh. Autorka opätovne využíva aktuálnu umeleckú stratégiu návratu do minulosti a snahu pozrieť sa na osobnú históriu s časovým odstupom a myšlienkovým nadhľadom. Podobný princíp využila už v minulých projektoch ako Szelmenc / Slemence / Селменці (2013), Zsófia Meller (2012), 8 mužov (2009), Sz.K. (2009) či Gyula Szabó (2006).
Impulzom k výstave Opravená verzia bola autorkina spomienka na detstvo, kedy sa úplne prirodzene zvykla ocitnúť v kruhu aktívnych rozhovorov medzi jej otcom Jenő Némethom a strýkom Resző Szabóom. Detská myseľ nezvykne rozlišovať medzi rozličnými kontextami a preto aj Németh s odstupom času pochopila, že jej blízki mužskí rodinní príslušníci mali odlišné názory na fungovanie spoločnosti. Úprimne, Opravená verzia si vyžaduje pozorného diváka, ktorý je ochotný ponoriť sa do pavučiny vzťahov a spájať si jednotlivé súvislosti na pomyselnej významovej mape galérie. Divák musí prejaviť záujem o príbeh niekoho cudzieho, s kým, prirodzene, ani z ďaleka nemá také silné rodinné prepojenie ako Ilona Németh so svojím otcom a strýkom. Jednoduchá priam minimalistická inštalácia len umocňuje pocit až úzkostnej neprístupnosti a uzavretosti expozície. Vstupnou bránou do uchopenia celého projektu bol video rozhovor, ktorý viedla autorka a syn Ábel Ravasz s jej strýkom Resző Szabóom v maďarskom jazyku. Navraciame do neľahkého obdobia po roku 1968 a z rozprávania, ktoré je však vďaka časovému odstupu zbavené negatívnych emócii, sa dozvedáme o postupnom vylúčení Szabóoa z pozície podpredsedu Slovenskej národnej strany a z kultúrneho zväzu maďarských pracujúcich v Československu – Csemadoku a následné bizarné prijatie do Krajskej organizácie pre rozvoj techniky – KORT. Rozprávanie opisuje nespravodlivé konanie režimu či zvrátené praktiky ŠTB, ktoré sa podpísali na správaní jednotlivcov aj spoločnosti. Takmer hodinový rozhovor predstavuje ideové východisko, ktoré autorka rozvinula do niekoľkých rovín. Ďalej v expozícií nepokračuje v priamej a jasne čitateľnej narácii, ale svoj priestor dostávajú metafory a námatkové indície, ktoré nútia diváka spájať si 'jedno s druhým'. V rozhovore si Resző Szabó zaspomína na Kližskú Nemú odkiaľ pochádza. V pamäti mu utkvela hlavne rieka Dunaj, na ktorej zvykol pozorovať otáčanie sa lodí. Tento krátky úsek z rozhovoru sa stal základom pre video projekciu Loď, ktorá je montážou historického inštruktážneho filmu Technika plavby na Dunaji z roku 1961 a prerozprávaného textu Resző Szabóa v slovenčine, v ktorom sa pripodobňuje k lodi ako k symbolu vodcovstva, vrcholu hierarchie a zodpovednosti za svojej konanie a činy. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa autorke podarilo zdôrazniť symbol vodcovstva, len vďaka veľmi citlivému vyneseniu z pôvodného kontextu, kde tento motív nebol až tak výrazný, aj napriek tomu, že Szabó v minulosti zastupoval niekoľko dôležitých funkcii. Autorka formou dokumentárnej fotografie rozvíja aj druhú tematickú líniu, ktorá je venovaná jej otcovi Jenő Némethovi. Dobová fotografia zobrazuje námestníka ministerstva poľnohospodárstva a potravinárstva na otvorení výstavy Flóra Bratislava 1971. Poriadok, hierarchia, systém a dané usporiadanie podporuje tému vodcovstva, ktoré sa javí ako gros výstavy. Pre mňa osobne, ako človeka narodeného na konci osemdesiatych rokov, nepredstavuje motív vodcovstva takmer nič smerodajné a v súčasnom kontexte takisto neoplýva prirodzenou autoritou. Možno je to aj aktuálnou dobou, kedy sú vedúce postavy kritizované za svoje stále meniace sa názory. Tento moment výstavy na mňa pôsobí trochu zbytočne nostalgicky, ale absolútne rešpektujem osobné preferencie autorky, ktorá pripomenula fungovanie a princípy v dobách minulých. Ilona Németh ďalej rozšírila kontext výstavy o hmotné ready made objekty. Dielo Kameň / Dedičstvo odkazuje na náhrobný kameň, ktorý objednal Resző Szabó pre starých rodičov autorky. Kameň bol vyrobený vo firme KORT, do ktorej sa Szabó dostal po odvolaní v roku 1971. Z výstavy sa síce nedozvedáme konkrétny dôvod, ale fragment pomníka bol odstránený po úmrtí otca Németh. Posledným odkazom na zosnulého otca autorky je interaktívny objekt Rokovací stôl 1991, ktorý dokresľuje celý kontext výstavy Opravená verzia. Katarína Slaninová vo svojej recenzii pre internetový portál Hentak.sk výstave vytkla, citujem: „Dovolím si tvrdiť, že bez preštudovania si textových materiálov k výstave zostane väčšina prác, ako i samotná myšlienka výstavy divákom nepochopená.” S tvrdením sa dá z časti súhlasiť a možno aj kvôli tejto kritike sa autorka rozhodla ešte počas trvania expozície pridať 'mapu' výstavy – skicu vzťahov a súvislostí. Ťažko povedať či bolo jediným dôvodom uľahčenie čítania expozície pre divákov alebo si autorka chcela sama usporiadať myšlienky a jednotlivé vzťahy (v tomto prípade akceptujem mapu ako autonómne dielo), v každom prípade veľmi oceňujem toto gesto. Nie len že sa výstava stala prístupnejšia (myslené bez akéhokoľvek dehonestujúceho významu) a lepšie čitateľnejšia, ale ešte viac podporila záujem divákov o hľadanie súvislostí medzi jednotlivými dielami. Ilone Németh sa podarilo vytvoriť prostredie – komplexné mnohovrstevné dielo o osude jednotlivca, ktoré zasiahne všetkých, ktorí mu dajú šancu.
