Svetlana Fialová
Rozprším sa, kedy chcem
Rozprším sa, kedy chcem
Tvorba vizuálnej umelkyne Svetlany Fialovej (1985, Košice) sa za obdobie ostatnej dekády vykryštalizovala do podoby, v ktorej suverénne aktualizuje a rozvíja kresliarske a grafické techniky. Či už sú to kresby ceruzou na papieri, detské fúkacie fixky, štylizované kresby niťami či káblami, neotláčané linoryty, tapisérie alebo neónové inštalácie, autorkina kreativita, imaginácia a špecificky orientovaný pozorovací talent nenútene vťahuje publikum do dejov mnohovrstevných vizuálnych a naratívnych koláží. Ako naznačuje názov výstavy, Fialovej diela, ktoré kedysi inšpirovala hlavne populárno-trashová kultúra, v súčasnej aktualizácií komunikujú vlastný vnútorný svet a príbehy z najbližšieho okolia. Signifikantný humor a irónia sa postupne vytrácajú a uvoľňujú miesto ucelenej, organickej a emotívnej realite, ktorú dochucuje kvapkou surrealizmu.
Samostatná výstava Svetlany Fialovej – Rozprším sa, kedy chcem, predstavuje nové diela, ktoré vznikali od minulého roka. Podobne, ako tomu bolo v minulosti, aj teraz siaha hlavne inšpirácia z najbližšieho okruhu ľudí a záujmov. A hoci odkazy na sociálne siete či influencerskú bublinu sa miestami v nových obrazoch objavujú, rozsiahla inštalácia otvára témy súvisiace primárne s materstvom, výchovou či rodinným životom. Komunikuje spoločenské normy a očakávania v konfrontácii s vlastným pohľadom na svet.
Materstvo je fyzickou, psychickou, ale aj spoločenskou zmenou. Emočný roller coaster, spoločenské tlaky, nekonečné porovnávanie sa s instagramovými matkami, strata súkromia či vlastnej identity. Materstvo však vie byť aj instantným sebarozvojom, prehodnotí pracovné a voľnočasové priority a zefektívni využívanie vlastných časových zdrojov. A hoci by bolo najjednoduchšie projekt hodiť do kontextu „výstava o materstve“, tak by toto paušalizovanie nebolo správne a ani to v konečnom dôsledku z obrazov na prvý pohľad nie je zrejmé. Témy súvisiace s materstvom sú jedným z hnacích motorov súčasnej série, avšak spôsob, akým Fialová predstavuje tie najintímnejšie idey a skúsenosti je oveľa komplikovanejší. Roztrúsený naratív prezentovaný formou vizuálnych koláží podporený výstavnou inštaláciou tak komunikuje spomínané témy univerzálnym spôsobom, z ktorým sa môže stotožniť každý*á z nás.
Podobne, ako emotívna ambivalentnosť jednotlivých diel, aj sugestívny titul Rozprším sa, kedy chcem, približuje dvojznačnosť autorkinho programu, ktorá jej bola vždy prirodzená. Prvá osoba jednotného čísla v názve výstavy naznačuje obrat do seba, čo prispieva k tomu, že sa stretávame s pravdepodobne najosobnejším projektom, aký doposiaľ autorka pripravila. Rozprším sa, kedy chcem tak môžeme chápať ako truc či pochopiteľnú citovú roztrieštenosť, ale takisto odkazuje na silu, odhodlanie, húževnatosť a neutíchajúci snahu mať život pod kontrolou.
Gros vybraných diel tvoria figurálne výjavy, ktorým dominujú hlavne portrétne zobrazenia – typické pre Fialovej tvorbu ostatných rokov. Prostredníctvom psychologických autoportrétov či portrétov vlastnej dcéry znovu objavuje techniku grafického vyrývania bez následného odtláčania, ktorú kombinuje s výrazne expresívnou kresbou miestami pripomínajúcou maliarske postupy. V porovnaní so staršími diela, kedy ryla primárne do linoleí a kreslila na obyčajné papiere, tentokrát pracuje s drevenými preglejkami, ktoré jej kladú silnejší odpor. Výsledkom je uvoľnenejší rukopis prirodzene prechádzajúci do rýchlych abstrahujúcich gestických záznamov. Fialová sa vzdáva estetizujúcich foriem a vo zvýšenej miere sa otvára vizualite spontánneho automatizmu, ktorý ma blízko k aktualizovaným surrealistickým tendenciám, ale takisto k bezprostredným detským kresbám.
V aktuálnom projekte prvýkrát spolupracuje s architektkou Martinou Hončárovou, ktorá navrhla samostatne stojaci architektonický modul meniaci dispozíciu galérie. Jeho surové steny, ktoré zároveň poslúžili ako podklad pre autorkine expandované verzie kresieb, podporujú atmosféru neistej hranice medzi intímnym a verejným a ponúkajú nové možnosti nazerania na Fialovej tvorbu.