Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič v rozhovore s Michalom Stolárikom
Michal Stolárik:
Prvou významnejšou prezentáciou vašej spolupráce bola v roku 2009 medzinárodná výstava Súčasná kresba Košice – Praha – Budapešť v kurátorskej koncepcii autorky Svetlany Fialovej. Tento moment hodnotím ako oficiálne etablovanie autorského dua Demjanovič – Mitríková na scéne, ktoré úspešne pôsobí až do súčasnosti. Paradoxne dnes (5.3.2015), kedy sa stretávame pri príležitosti rozhovoru, sa v Slovenskej národnej galérii otvára výstava Tekutá Múza (kurátorka Petra Hanáková), kde sú vystavené vôbec prvé pyrografie zo série Ideal Pubs (2008), ktoré si ty, Dávid, vytvoril ešte ako sólo umelec. Priblížte prosím vznik vášho umeleckého dua, keďže ste obidvaja pôsobili a stále aj pôsobíte ako autorsky samostatné entity.
Dávid Demjanovič:
Dielo Ideal Pubs som robil v ateliéri APK+ Antona Čierneho a malo pripomínať štíty na fiktívne metalové bary, ktoré som vytváral tradičnou technikou pyrografie. Zaujímal som sa o akúsi autenticitu vizuálneho priestoru barov a krčiem, keďže v súčasnosti sú všade prítomné iba lightboxy pivovarov, ktoré nahradili originálne vývesné tabule. Koncepcia tejto série skôr odkazovala na autentickú rukodielnosť a hlavne na samotnú techniku. Sám som sa nechcel venovať iba pyrografii, hľadal som rôzne remeselné postupy a mal som nápady aj v iných médiách. Semester pred tým som napríklad realizoval kresby na žulové vázy a náhrobky (séria FANS). Sám som sa ocitol, dá sa povedať, v akejsi slepej uličke a uvažoval som, ako tento projekt posunúť ďalej. Zhodou okolností v tej dobe Jarmila strávila prvý rok na maľbe v ateliéri Ivana Csudaia a mne sa páčilo, aké práce robila. Následne sme samostatne absolvovali zahraničné stáže a o tomto spoločnom projekte sme začali komunikovať najprv cez Skype a po návrate, začiatkom roku 2009, sme začali pracovať na prvých spoločných dielach. Pyrografie sme nerobili pre školu, pretože sme boli každý z iných katedier a ateliérov. V rámci intermédií či multimédií to bol veľmi vizuálny projekt a na vystavovanie pyrografií v maliarskych ateliéroch zase nebol priestor...
Jarmila Mitríková:
V tej dobe sme viac menej mali už dohodnutých niekoľko výstav a nepovažovali sme za dôležité tieto diela prezentovať v škole na prieskumoch. Naďalej sme každý pracovali vo svojom médiu a netušili sme, že naša spolupráca bude časom viac verejne známa ako samostatná tvorba.
Dávid Demjanovič:
Bolo to obdobie, kedy sme mali kreatívny pretlak. Začali sme organizovať bytové výstavy (napríklad výstavy Marka Thera, Svätopluka Mikytu ai.) a pyrografie boli skôr vedľajším projektom. Sám by som dokázal s pyrografiami spraviť ešte zopár samostatných semestrálnych prác, ale vedel som, že keď začneme s Jarmilou spolupracovať, tak budeme schopní dlhodobo rozvíjať vnútornú mytológiu tohto projektu.
Michal Stolárik:
Vaše diela z úvodnej fázy spolupráce môžu pôsobiť, že nemajú až tak veľa spoločného s tým, čo vytvárate v súčasnosti. Z formálneho hľadiska ste sa primárne venovali len vypaľovaniu do dreva – pyrografii a moridlá ste používali zriedkavo. Rukopis bol svojím spôsobom ešte veľmi drsný a necibrený. Prvé práce pripomínali mix ľudovej tradície s motívmi vtedy súčasnej vizuálnej kultúry s odkazmi na estetické trendy (motívy jeleňov, trojuholníky a geometrické tvary, použitie lebiek namiesto hláv ai.). Ako vnímate s časovým odstupom túto prvú fázu a kde tkvela počiatočná inšpirácia?
Jarmila Mitríková:
Najskôr sme sledovali, kde sa pyrografia používala. Prirodzene sme sa zaujímali o 'kutilské' weby, tradičné suveníry, folklorizmus či poľovnícku tematiku. Postupne sme sa dostávali skrze etnografiu a knižiek z antikvariátov k iným témam.
Dávid Demjanovič:
Trojuholník sme použili asi dvakrát, jelene či daniele tiež len dva či trikrát, ale použijeme ich pravdepodobne aj niekedy v budúcich dielach, pretože nás zaujíma ich symbolika a relevantnosť k téme, ktorej sa aktuálne venujeme a to bez ohľadu na krátkodobé trendy. Keď sme žili v Banskej Štiavnici tak sme každý deň chodili okolo fary, kde bol vystavený trojuholník s namaľovaným hyperrealistickým okom. Tento motív sa dostal aj do našej tvorby, kde odkazoval na náboženstvo, čo sa doteraz nachádza v našich obrazoch. Geometriu používame ako odkaz na dekorácie architektúry z minulosti. Časť tém, s ktorými pracujeme, je založená na osobnej skúsenosti. Počas základnej školy som navštevoval krúžok mladých priateľov poľovníctva, čo bolo niečo ako poľovnícky skauting, s ktorým som chodil aj na súťaže. Raz som sa dokonca umiestnil na druhom mieste v rámci celoslovenského kola. Asi do pätnástich rokov som strávil takmer každý deň v lese, k čomu sa pridalo približne sedemročné miništrovanie v kostole a počas pohrebov, čoho súčasťou boli aj rôzne procesie. Mama vystupovala v lokálnom folklórnom súbore, brávala ma so sebou na regionálne folklórne vystúpenia – či už v skanzenoch alebo v kultúrnych domoch. Veľa tém v našich prácach sú z veľkej časti autobiografické. Nie, že by boli konkrétne o nás, ale máme ich odpozorované z nášho okolia a vlastných skúseností a dodatočne si tieto zážitky študujeme a rozvíjame. Dá sa povedať, že to máme prirodzene podelené – Jarmila sa zaoberá tematikou kempingov, turizmu, dovoleniek, rekreácie či malomeštianskou religionistikou a ezoterikou. Ja sa zaoberám skôr témami, ktoré sa viažu k životu na vidieku a jeho premeny.
Jarmila Mitríková:
Naša tvorba stále mala a má blízko k nášmu životu. Obrazy však nie sú spontánnym vytrysknutím momentálnej nálady a zážitkov. Snažíme sa zažité momenty a nájdené materiály analyzovať a posúvať do iného kontextu. Nechceme byť zbytočne patetickí. Čo sa formálnej stránky týka, nesnažíme sa za každú cenu vizuálnu stránku posúvať, pretože táto technika má svoje limity a stále bude vyzerať podobne. Nepovažujeme to za dôležité, skôr sa snažíme ďalej rozvíjať a posúvať v témach. Je pravda, že keď mi chýba maľba, tak do pyrografií dostávam viac farieb. Na začiatku sme si ale zadefinovali, že výsledne diela by mali byť viac kresbou (respektíve kolorovanou kresbou) ako maľbou.
Dávid Demjanovič:
Kolorovaná kresba nás zaujíma, pretože stále sú pre nás najväčšou inšpiráciou nižšie formy umenia – pohľadnice, grafiky, plagáty, suveníry či kolorované obrázky. Napríklad naša aktuálna vizualita je silne inšpirovaná päťdesiatymi rokmi a konkrétne kolorovanými fotografiami a líčením vo filmoch, na ktorých je možné vidieť postavy s typickými červenými líčkami.
Michal Stolárik:
Z tematického hľadiska bola pre vaše spoločné začiatky typická inšpirácia rôznymi pohanskými či sakrálnymi zvyklosťami, zobrazovali ste motívy čertov, bosoriek alebo rôzne legendy. V podstate to boli reálne neexistujúce motívy (v zmysle fyzickej existencie), ktoré ste vkladali do jednotlivých kompozícií, čím ste ich prezentovali ako skutočné a žijúce postavy. V porovnaní s neskoršou až súčasnou tvorbou sa inšpirujete reálnymi postavami (pionieri, diktátori, partizáni), dejinami (fašistická história, Slovenské národné povstanie) a miestami (ľudová či funkcionalistická architektúra). Vašu tvorbu vnímam tak, že sa pohybuje niekde na pomedzí fikcie a reality, pričom výsledok je absolútne prirodzený.
Dávid Demjanovič:
Keď chceme vysvetliť, akým spôsobom pracujeme, radi prirovnávame naše princípy k tvorbe Quentina Tarantina a k jeho filmu Inglorious Basterds, kde použil skutočné reálie, ale dej si viac menej vytvoril vlastný. Takisto existuje plzenský spisovateľ Ján Drnek, ktorý píše štýlom 'čo by bolo keby'. Na začiatku si pozbiera fakty, ktoré nakoniec doplní o fikciu a naznačuje, ako inak by sa mohli udalosti Druhej svetovej vojny vyvíjať a vlastne, že Československo ako prvé napadlo nacistické Nemecko a odvrátilo tak vlastné rozdelenie. Každopádne, tematika, s ktorou pracujeme, nie je natoľko fiktívna, ako sa môže zdať. Je možno prehnaná, ale používame rovnaké metódy, aké sa využívali v ilustráciách v minulosti. To znamená, že niektoré veci zveličujeme. Sú to ale témy, s ktorými sa stretávaš a nejakým spôsobom ich máš prirodzene uložené v podvedomí. Taktiež vývoj našej tvorby nevnímam lineárne, skôr ako špirálu. K motívom a témam, ktoré sme riešili, sa priebežne vraciame a rozvíjame ich ďalej.
Jarmila Mitríková:
Minulý rok sme realizovali výstavu Dožinkové mystériá (A.M.180 Gallery, Praha, január – február 2014), kde sme do súvislosti vložili Eleuzínske mystériá na počesť bohyne Demeter so socialistickou politicko-pseudo-náboženskou oslavou žatvy. Počas Eleuzínskych mystérií účastníci pili nápoj kykeon, ktorý mal psychadelické účinky a pravdepodobne obsahoval námeľ, čo je forma plesne na obilninách spôsobujúca epidémie ergotizmu a šialenstva v stredoveku. Prejavilo sa to aj v dobe honu na čarodejnice, keďže námeľ sa často nachádzal aj v múke, z ktorej sa piekol chlieb. Tieto postihnutia sa nazývajú aj Oheň sv. Antona. Námeľ sa používa aj pri výrobe LSD. Robili sme obrazy s výjavmi zobrazujúcimi bližšie nešpecifikované rituály, procesie s kombajnom, halucinácie účastníkov dožiniek atď. Je možné, že námeľ v nejakej forme konzumovali na tribúnach aj členovia politbyra počas účasti na celoslovenských dožinkách v Nitre. Aspoň my máme taký dojem, keď sa pozeráme na dobové fotografie. Je to náš konštrukt, ale podobným spôsobom – spájanie rôznych reálnych poznatkov a historických udalostí pracujú aj tvorcovia konšpiračných teórií. A ešte späť k prirodzenosti fikcie. Myslím si, že pyrografia má v tomto tak trošku nevýhodu oproti iným médiám. Keď natočíš fiktívny príbeh ako hraný dokument, pôsobí dôveryhodnejšie. Keď ten príbeh rozprávaš prostredníctvom obrazov, stáva sa akousi ilustráciou. Ale práve tieto obrazy nám slúžia ako záznam našich nápadov – je to akýsi storyboard, ktorý neskôr môžeš, ale nemusíš použiť.
Michal Stolárik:
Divák si to vďaka príťažlivej estetike nemusí na prvý pohľad uvedomovať, ale vaše diela sú z tematického, ale povedal by som, že aj z estetického hľadiska istým spôsobom ponuré a často sa zaoberáte veľmi citlivými národnými a spoločenskými témami. Čo vás na tejto ideovej stránke fascinuje?
Dávid Demjanovič:
Tak ako sa dnes šíri tzv. uvedomelý konzum, čo znamená, že chceš vedieť, odkiaľ sú potraviny, ktoré nakupuješ alebo kde boli vyrobené tvoje topánky, my sa prirodzene zaujímame o to, odkiaľ sme, prečo je Slovensko tam, kde je atď. Jednoducho sa zaujímame o kontext, v ktorom žijeme a jeho históriu. Sledujeme vizuálnu kultúru, architektúru, etnografiu a folklorizmus, náboženské dejiny či transformáciu spoločnosti po roku 1989. K otázke národných prvkov v umení a nejakej tej pomyselnej cesty ku koreňom, nás zaujímajú aj názory a vplyv klasikov, ako je Fulla, Benka a Jurkovič. Taktiež aj negatívne kontexty tohto problému – napríklad v jednom našom rozpracovanom projekte vychádzame z tzv. Lomnického manifestu z roku 1940 o aplikovaní zásad slovenského národného socializmu v kultúre a umení. Pôjde o sériu obrazov, ktoré sa pohrávajú s myšlienkou, ako by vyzeralo oficiálne umenie, ak by Slovenský štát nezanikol.
Jarmila Mitríková:
Ja by som ich ani nenazvala „ponuré“, ale tak „slovensky absurdné“. Mám pocit, že naše obrazy sú stále veľmi 'soft' verziou reality alebo histórie. Tragikomickosť nás obklopuje všade a hlavne na východe, kde momentálne žijeme. Sebairónia je napríklad jednou z najtypickejších čŕt Košičanov a východniarov vôbec. Preto nás to tu momentálne veľmi baví. A tiež si myslím, že keby sa Slováci nebrali tak strašne vážne, boli by omnoho sebareflexívnejší. Treba si vedieť priznať svoje kvality, ale aj komplexy. Takže témy sú to síce citlivé, ale divák by sa im nemal vyhýbať. A ešte si myslím, že tá divnosť a ponurosť je Slovákom aj v niečom blízka a povedomá.
Michal Stolárik:
Ako ste naznačili, možno by bolo vhodné povedať, že vy sa s výjavmi, ktoré zobrazujete, ideologicky nestotožňujete a tieto motívy len preberáte. Veľakrát mám pocit, že divák, ktorý odčíta vaše obrazy veľmi povrchne, respektíve neuvažuje nad spojitosťami, tak mu prídu nejakým zvláštnym spôsobom príťažlivé. Je to z toho dôvodu, že mu pripomínajú výjavy, ktoré pozná z minulosti.
Jarmila Mitríková:
Často sa stretávame s tým, že najmä poniektorí starší diváci cítia namiesto odporu istú nostalgiu. Symboly majú natoľko zažité, že namiesto ideológie v nich vyvolávajú príjemné spomienky na mladosť, ktorá pominula. Na druhej strane ľudia s rozvinutejším analytickým myslením vedia pochopiť, že neoslavujeme totalitné režimy. Celková metodika používania symbolov totalitnej moci bola navrhnutá tak, aby u ľudí vyvolávali silné emócie. A tieto symboly si udržali emočný náboj aj keď sú už rokmi vyprázdnené a na našich obrazoch aj prekrútené.
Dávid Demjanovič:
Naše práce sa dokonca objavili na blogoch, ktoré vyslovene adorujú Tretiu ríšu. Stalo sa teda napríklad, že naša lebka v kroji sa objavila na jednom blogu pri cvičiacich príslušníkoch Hitlerjugend.
Jarmila Mitríková:
A na margo príťažlivosti našich obrazov treba povedať, že samotná technika pyrografie v spojitosti so štruktúrou dreva a lakom je príťažlivá ako pre odporcov, tak aj pre zástancov totality. Je v nej niečo archetypálne. Tento kontrast formálnej ľúbivosti a kritického obsahu je pre nás veľmi dôležitý. Preto pracujeme aj s pohľadnicovou estetikou. Zhromažďujeme obrazové cestopisné knihy o slovenských regiónoch, kalendáre s odfotografovanou slovenskou prírodou, knihy o poľnohospodárstve, slovenských kúpeľoch a podobne. Ich vysoko reprezentatívny charakter skvele dopĺňa ťažobu zobrazených tém.
Michal Stolárik:
Vaše tvorba je veľmi prirodzene previazaná s lokalitou, kde pôsobíte. Otázka 'lokálne vs. globálne' je pre vás príznačná a z veľkej časti by mohla byť aj definíciou vašej tvorby. Používate lokálnu tradičnú techniku, inšpirujete sa domácimi zvyklosťami a motívmi. Pre naše publikum by mali byť tieto prvky jasne odčítateľné. Aké máte skúsenosti, čo sa týka našich tradičných výjavov – fungujú aj v medzinárodnom meradle a cudzom prostredí? Sú vaše diela univerzálne a vedia komunikovať ten istý obsah rovnako doma tak aj v zahraničí?
Jarmila Mitríková:
V zahraničí obrazy nekomunikujú ten istý odkaz ako doma. Pre zahraničné publikum je to často nejaký zvláštny exotizmus. Je ale rozdiel, v akých štátoch vystavujeme. Čo sa týka Maďarska, Poľska, Rakúska či Čiech, tak je im to z veľkej časti zrejmé.
Dávid Demjanovič:
Samozrejme záleží aj na tom, ktorý obraz, pretože aj na Slovensku je divákovi zrozumiteľných tak sedemdesiat percent výjavu. V zahraničí ľudom chýba ten náš kontext a sú schopní odčítať obraz tak na štyridsať percent. Ale nemusíš vedieť o obraze a motívoch vzniku všetko, niekto to proste iba cíti, že tomu rozumie. Tiež niekedy pri tvorbe používame intuíciu.
Jarmila Mitríková:
Nemusia poznať detaily a rôzne druhy našich krojov, ale je to v základe zrozumiteľné. Témy ako folklór, náboženstvo či pohanské zvyky sú známe a menia sa len v detailoch. Keď sme pôsobili v Prahe v MeetFactory, zvykli sme robievať prednášky o našej tvorbe. Prišli aj študenti z USA, ktorých napríklad nezaujímala téma totalitných režimov, ale reagovali na výjavy, ktoré im pripomínali Ku-Klux-Klan.
Dávid Demjanovič:
Takmer každý má konické masky zafixované ako referenciu ku Ku-Klux-Klanu, pričom tieto masky sa bežne používali pri španielskych alebo talianskych náboženských procesiách počas veľkonočných tradícií. Tradícia flagelantov je bohato reflektovaná aj v dejinách umenia. Ku-Klux-Klan je fenomén len posledných cca sto rokov, pričom my sa snažíme referovať k oveľa starším tradíciám.
Michal Stolárik:
V posledných rokoch ste absolvovali niekoľko medzinárodných rezidencii. Z diel, ktoré ste v zahraničí vytvorili, je zrejmé, že ste sa inšpirovali lokálnymi motívmi a preberali ste témy – typické pre konkrétne miesta. Ako sa vysporiadavate s cudzím prostredím, ktoré nie je pre vás prirodzené?
Jarmila Mitríková:
Počas rezidencie v Holandsku sme si uvedomili, že čas, ktorý sme tam mali stráviť, je príliš krátky na to, aby sme spoznali celý kontext a problematiku do hĺbky. Našu tvorbu sme poňali ako pohľad turistu na danú kultúru či históriu. Keďže sme nemuseli vytvárať nejaké konkrétne tematické cykly, tak sme skombinovali to, čo sme počuli od ľudí, zároveň sme sa vypytovali na kuriozity, chodili sme po múzeách či knižniciach. Kombinovali sme všetky vplyvy a tie sme vkladali do nových príbehov. Hľadali sme prvky, ktoré sa vyskytovali v ich domácom výtvarnom umení a takisto to, čo je aktuálne pre dnešnú dobu. V Holandsku sme si ako leitmotív nakoniec zvolili tanec, drogy a smrť. Toto sme následne interpretovali podľa seba. V rámci farebnosti sme napríklad prebrali delftskú kobaltovú modrú, ktorá je typická pre delftský porcelán. Ako inšpiráciu sme si vybrali formát suvenírov, ktoré sa tam všade nachádzali. Niektoré práce boli napríklad štylizované ako vyzväčšovaná kachlička s fiktívnym námetom.
Dávid Demjanovič:
Viac sme skôr všeobecnejšie riešili folklorizmus, tradície a tiež poverčivosť. Tým, že sme sa nachádzali stále v Európe, tak táto téma je všade zrozumiteľná. My sme len použili reálie odpovedajúce konkrétnej lokalite. Počas rezidencie vo Švajčiarsku sme napríklad použili tradičné fašiangové či vianočné kostýmy a masky, ktoré si obliekajú muži a my sme ich navliekli na ženy.
Jarmila Mitríková:
Čím častejšie cestujeme, tým viac si uvedomujeme, že hľadáme svoju identitu. Uvedomujeme si, ako nás vyformovalo prostredie, odkiaľ pochádzame. Do pätnástich rokov som cestovala takmer výlučne po Slovensku a len výnimočne do Poľska alebo Maďarska. Nebolo to síce dané železnou oponou, ako to mali moji rodičia, ale nedostatkom peňazí. Teraz si ale viac ako kedykoľvek predtým uvedomujem, aké skvelé je slobodne cestovať, ale aj poznať svoj pôvod. S tým súvisia aj naše sťahovacie experimenty. Žili sme pol roka v Banskej Štiavnici, kde sme sa snažili čerpať inšpiráciu nie ako turisti, ale ako domáci. Potom sme žili v Prahe, kde sme sa zamerali viac na československé témy. Teraz sme už skoro rok v Košiciach, kde využívame polohu tohto mesta na inšpiračné cesty po východnom Slovensku a Tatrách.
Michal Stolárik:
Do akej miery je pre vás technika pyrografie dostačujúca a definujúca? Z vašej ostatnej tvorby je zrejmé, že takisto inklinujete a pracujete aj s inými médiami – vytvárate inštalácie, objekty, prítomný je takisto motív performance či práca s videom.
Jarmila Mitríková:
Mňa na tej technika najviac baví akási obsesívnosť. Ja som vždy inklinovala k činnostiam, ktoré sa opakujú. Na druhej strane je to, čo robíme aj otázkou nákladov. Keby sme mali dostatok prostriedkov na produkciu videí, tak si im vo väčšej miere venujeme. Pyrografie nám v podstate suplujú médium, kde si potrebujeme zachytávať tok našich myšlienok. Realizácia videa by nám trvala vyše roka a keby sme pyrografie v tom čase nevytvárali, tak by sme sa asi aj nudili. Keďže na Vysokej škole výtvarných umení som študovala najskôr keramiku a potom maľbu, stále rozmýšľam v týchto médiách a tento rok sa k nim chcem vrátiť. Chcem zrealizovať veci, ktoré sa v pyrografii spraviť nedajú.
Dávid Demjanovič:
Ideálna výstava je pre nás taká, kde môžeme pracovať s rôznymi médiami. Závesné obrazy sami o sebe sú viac menej trochu nuda. Ja ako divák mám rád video, objekt, inštaláciu a transhistorické výstavy. Určite raz chceme spraviť projekt, kde vystavíme naše sólo aj spoločné veci naraz. Nebránime sa tomu, že sú naše diel vďaka technike ľahko rozpoznateľné. Možno je to však aj našim pôvodne nemaliarskym vzdelaním, že máme potrebu to dopĺňať o video a objekty.
Michal Stolárik:
Počas veľtrhov Vienna ArtFair a Art Roterdam ste zrealizovali parazitujúcu performance, počas ktorej ste ako obyčajní návštevníci so sebou a na sebe nosili vlastnoručne vyrobené ruksaky a kufre s pyrografiami. Ako vnímate možnosti prerazenia v medzinárodnom kontexte? Do akej miery je pre vás dôležitá otázka 'selfproma'?
Jarmila Mitríková:
Skôr išlo o akési skúšanie pravidiel veľtrhu. S obrazom v ruke by ťa tam pravdepodobne nepustili, keď však máš tu istú vec na chrbte v podobe dreveného ruksaku, považujú ťa skôr za nejakého výstredného človeka, ktorý si potrpí na nezvyčajné módne doplnky. Keďže v Holandsku sme boli v pozícii umeleckých rezidentov, takých novodobých vandrovných remeselníkov, brali sme tie ruksaky trochu aj ako odkaz na slovenských drotárov a ich typické krošne, v ktorých si nosili náradie. Ďalší faktor je, že za kóje na veľtrhoch galérie platia tisíce eur a my sme si mohli dovoliť doniesť ukázať podobne veľké veci, aké sa tam vystavovali, ale bez platenia prenájmu. Niektorí nás tam možno brali ako parazitov, ale veľa ľudí ten vtip pochopilo, fotili si nás, debatovali sme o tom atď. Napísal o nás aj jeden holandský blog o umení, ale inak na to zatiaľ nemáme žiadne extra odozvy.
Dávid Demjanovič:
Ťažko sa nám vyjadruje k možnostiam prerazenia v medzinárodnom kontexte, keďže sme ešte nikam vážne neprerazili. Myslím, že u každého umelca je to iné. Sú napríklad typy umelcov, ktorí sa sústreďujú viac na networking v umeleckom svete. Nám momentálne viac vyhovuje sústrediť sa na prácu v ateliéri. Kvôli tomu aj momentálne žijeme v Košiciach, kde máme viac času na prácu, keďže tu nie je toľko vernisáži a iných aktivít ako napr. v Prahe alebo Bratislave. Vďaka internetu, sociálnym sietiam a blogom je teraz takmer jedno, kde má autor výstavu, keďže si ju môžeš nafotiť a aspoň takto dodatočne sprostredkovať ľuďom, ktorí ju nemohli vidieť naživo. Chystáme napríklad výstavu v Koniarni v Trebišove, ktorú uvidí naživo pravdepodobne menej ľudí, ako by to bolo v Bratislave alebo Prahe. Na druhú stranu je to však veľkorysý priestor, sú tam nadšení ľudia, čo to robia, lacný prenájom koní na performance atď. Dobre zdokumentovanú výstavu môžeš potom ponúkať ako hotový projekt do galérií v zahraničí. Ešte sme to tak nerobili, tak sa nás môžeš spýtať o rok, ako to dopadlo. Ak si zabezpečíš transport a má to pre teba zmysel, tak v nezávislých galériách môžeš vystavovať všade na svete. V tom majú výhodu umelci pracujúci s videom alebo projekciou. Stačí iba poslať projekt a buď sa to galériám do koncepcie hodí alebo nie. K otázke selfproma máme asi taký postoj, že chceme, aby ľudia poznali skôr naše práce ako nás. My sa väčšinou sústredíme iba na kvalitu diel na výstave. Promo nechávame na galériu alebo inštitúciu. Máme web, na ktorom sekciu noviniek neaktualizujeme asi tri roky, ďalej Tumblr a Facebook. Ten je super v tom, že môžeš svoje aktuálne veci zdielať s kolegami umelcami a tiež s publikom skoro v reálnom čase a hneď môžeš dostať nejaký feedback. Diskusia sa takisto posúva oveľa rýchlejšie, ako keď sa niekedy čakalo na vydanie kritiky v časopise alebo spravenie výstavy. Vďaka šíreniu našich prác cez Tumblr o nás napísali nejaké svetové blogy venujúce sa vizuálnemu umeniu a ilustrácii. Budeme teraz na jednej skupinovej výstave v Onassisovom kultúrnom centre v Aténach, v budove ktorého bude zhodou náhod počas trvania výstavy premietať svoj najnovší projekt aj Matthew Barney. Následne sa ta výstava má presunúť do pobočky tej istej inštitúcie v New Yorku. Vyzerá to z našej strany na prepracovanú stratégiu, ale je tam veľký podiel rôznych náhod a šťastia. Znovu sa tak dostávam k tomu, že najdôležitejšie je asi poctivo pracovať na svojich veciach, venovať tomu čo najviac času a energie, neskrývať to pred svetom a tie ponuky na výstavy začnú časom prichádzať samé.
