Jan Vytiska (1985), absolvent Katedry intermédií Ostravskej univerzity, narodený v Prahe, dlhodobo rozvíjal svoj unikátny maliarsko-ilustratívny vizuálny jazyk, ktorému dominovali divoké kolážovité kompozície. Spájal v nich surreálne výjavy ovplyvnené mytológiou, povesťami či vlastnými fantáziami. Hravá, miestami až šialená estetika plná príjemných zvráteností, množstva detailov či zveličovania – to všetko upútavalo našu pozornosť. Od leta 2016 však kontinuálne rozvíja novú sériu obrazov, ktorá výrazne odbočuje od toho, na čo sme boli zvyknutí. Okrem formálnych či ideových noviniek je významná celková zmena nálady a atmosféry diel. Vytiskove najnovšie panoramatické plátna sú samotárske. Vyžaruje z nich melanchólia, značné sú dozvuky existencializmu a symbolizmu či odvolávanie sa na tradičné prvky romantizmu. Ústredným motívom sú neznáme mužské figúry, ktoré stavia do divokých prírodných scenérií. Neprezrádzajú o sebe veľa, nekomunikujú ani žiaden sexuálny náboj, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Sú to prísne, jednoduché a vnútorne zraniteľné osobnosti, ktoré potichu prežívajú svoj životný príbeh. Dej okolo nich je výrazne spomalený, ich pokožka je chorobne bledá, celkový kolorit je tlmený. Týchto hrdinov na okraji spoločnosti nezaujíma, čo bude zajtra, a nás ako divákov nezaujíma ani ich minulosť. Znepokojujú nás však svojím vnútorným napätím, kontrastujúcim s vonkajším pokojom.
Dôležitým počiatočným inšpiračným zdrojom novej Vytiskovej série sa stala tvorba českého maliara a grafika Jana Preislera (1872 – 1918). Práve motív jeho olejovej maľby Černé jezero (1904), ktorá spája prvky symbolizmu, secesie či romantizmu, podmienila vznik Vytiskovho rovnomenného remakeu. Okrem atmosféry z prelomu 19. a 20. storočia pracuje s rozličnými ideovými zdrojmi, ktoré ho prirodzene interesujú. Autor sa okrem vizuálnej tvorby venuje aj vlastnému hudobnému projektu Johnny the Horse. Inšpirácia hudobnou scénou a jej idolmi bola v jeho tvorbe prítomná už aj v minulosti a vidieť ju aj na najnovších plátnach. Symbolickým spôsobom reaguje na odvážny režisérsky počin Antona Corbijna, ktorý v roku 1990 zvizualizoval singel Enjoy the Silence od skupiny Depeche Mode. Vytiska – podobne ako vo videoklipe – zobrazil mladého kráľa, ktorý hľadá iba obyčajné miesto, kde sa môže na chvíľu zastaviť a vychutnať si ticho. Z dnešného pohľadu sú to typické prvky melanchólie, ktorými dýchala popkultúra 90. rokov. Podobné emócie vyvoláva aj klip ku skladbe Losing my Religion (režisér Tarsem Singh) od R. E. M., z ktorého vznikla adaptácia tradičného výjavu sv. Sebastiána. Vytiskov martýr však v sebe nemá zabodnuté šípy. Jeho bolesť je vnútorná – a o to výraznejší je vonkajší pátos. Názov výstavy si autor prepožičal z rovnomenného filmu talianskeho režiséra Luchina Viscontiho, ktorý stvárnil morálny úpadok vyšších spoločenských vrstiev počas medzivojnového obdobia a krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Nečudo, že z Vytiskových nových malieb cítiť ťažobu, vnútornú psychológiu, pochmúrnosť a zjavný nihilizmus. Budúcnosť je totiž nejasná.
Vždy je fascinujúce sledovať, keď sa umelec rozhodne opustiť svoje komfortné prostredie a zmení vizuálne či ideové smerovanie vlastnej tvorby. Takéto odhodlanie je sprevádzané istou formou napätia, neistoty či risku, pretože môže poukázať na rigidnosť či slabé miesta umeleckého programu. V lepšom prípade však dokáže podnietiť samotné autorské uvažovanie a rozvinúť ho do odlišných sfér, ktoré stavajú na kvalitách pôvodnej tvorby. Vytiska neurobil hrubú čiaru za svojou minulosťou, len si spravil menšiu odbočku, aby znovuobjavil silu maliarskeho prejavu. Jeho nové diela možno nezískajú pozornosť na letmý prvý pohľad, postupným odkrývaním a skúmaním vyobrazených situácií však obohatia diváka trvalejším spôsobom.