Ušný červ a náhodne náhodné umenie
Zabúdanie je opakom uchovávania informácii, je prirodzené a nutné. Nevieme ovplyvniť, či si niečo navždy zapamätáme alebo na to zabudneme. Neexistuje nič také ako naordinovanie zabudnutia z dôvodu negatívnych skúseností či tráum. Francúzsky antropológ Marc Augé hovorí: „Zabúdanie je dôležité – tak ako pre spoločnosť, tak aj pre jedinca. Človek musí vedieť zabúdať, aby si mohol vychutnať kúzlo prítomnosti, okamžiku a očakávania. Aj samotná pamäť potrebuje zabúdanie: je potrebné zabudnúť čerstvú minulosť, aby bola znovu nájdená minulosť dávna.“ Hoci spomienky nemusia byť vždy len pozitívne, aktívne vytesňovanie sa neodporúča. Autor komixov Marten Toonder povedal: „Spomienky zriedkavo prinášajú útechu, pretože vyvolávajú to, čo už nikdy nebude tak, ako to bolo kedysi.“ Akokoľvek sa však môžeme snažiť na niečo zabudnúť, je viac než pravdepodobné, že sa to znenazdajky vynorí ako 'ušný červ' (earworm, resp. Ohrwürmer – termín v roku 1979 použil nemecký psychiater Cornelius Eckert), ktorého poznáme v podobe otravnej piesne či melódie z reklamy na prášok.
Peter Barényi (*1978, Prešov) sa skrze svoju tvorbu dlhodobo vyrovnával s chorobou svojej matky a jej následnou smrťou. Toto obdobie sa rozhodol uzavrieť a vďaka pomyselnému (aktívnemu) zabúdaniu si vytvára nové spomienky a zážitky. Výstavný projekt Trying to Forget, doktoranda VŠVU Ateliéru Ilony Németh z Katedry intermédií a multimédií, je akýmsi osobným priestorovým denníkom, ktorý však pomyselné hranice intimity a súkromia necháva otvorené. Koncepcia výstavy je primárne zasadená do prostredia 'parties' – bytových či klubových žúrov, večierkov alebo rôznych iných spoločenských večerov (a rán). Uskutočňujú sa v čase, kedy väčšina národa spí, klasické pravidlá neexistujú a prítomnosť alkoholu či iných omamných látok je možná, ale nie nutná. Nočný život je predĺžením bežného dňa. Zároveň sa javí ako nutná psychohygiena, ktorá pomáha prirodzenému vyrovnávaniu sa s negatívnymi, ale aj pozitívnymi spomienkami. Je to čas, kedy človek môže 'vypnúť'. Je zrkadlom aktuálnej spoločnosti, ale zároveň je to úplne iný svet – pre bežnú verejnosť často neznámy a neprebádaný. Ľudia sa totiž správajú rozdielne, hodnoty sú posunuté, hierarchia je odlišná, systém sa môže zdať neuchopiteľný. Je to vybočenie z nastaveného režimu, ktorý je zadefinovaný spoločnosťou. Nočný život býva často vnímaný negatívne, ľudia ho považujú za zbytočnosť. Nech už je to akokoľvek, autor je jeho súčasťou a skrze výstavný projekt ho prenáša zo svojho prirodzeného prostredia do priestorov galérie. Autor je tvorcom aj pozorovateľom. Nestavia sa do pozície komentátora a ani nevytvára ideové závery. Divákovi skôr ponecháva voľnosť čítania a dešifrovanie jednotlivých vzťahov.
Projekt Trying to Forget poskytuje (nový) pohľad na tému nočného života a odkrýva niekoľko princípov a pravidiel fungovania. Barényi manipuluje časovú os – zastavuje či predlžuje čas a spája prítomnosť s minulosťou. To, čo bolo efemérne, sa stáva fyzickým. Výstava pozostáva z niekoľkých celkov a prístupových rovín – jednotlivé časti sú dokumentačné, ilustračné a takisto reálne prenesené zo svojho pôvodného prostredia do galérie. Množstvo vystavených diel sa viaže k autorovmu bytu, ktorý sa z času na času zvykne meniť na miesto pre afterparty. Do svojho intímneho priestoru púšťa kamarátov, ale prítomní môžu byť aj 'známi známych'. V zahraničí je to síce bežné, ale na Slovensku nepoznáme tradíciu afterparty klubov, barov či priestorov, ktoré sa otvárajú v čase, kedy akcie končia (po 5-6 hodine rannej), a zostávajú otvorené do poludnia až poobedia nasledujúceho dňa. Autor si Galériu Medium nevybral náhodne. Zaujal ho jej špecifický priestor, ktorý svojou dispozíciou pripomína byt. Do galérie sa dostávajú lúče denného svetla, ktoré sú typické práve pre časový rozsah afterparties. Environment Morning napodobňuje atmosféru takého rána po párty, pričom pozostáva z autentických predmetov, ktoré autor preniesol zo svojho bytu. Inštalácia Afterparty readymades pozostáva zo šiestich objektov, ktoré Barényi našiel vo svojom byte po rôznych akciách a dozvukoch nocí. Bizarne pospájané objekty pôvodne nevznikli za účelom umeleckého objektu, autor ich však odfotografoval a následne v galérií zrekonštruoval. Sú výsledkom často náhodnej kreativity jeho priateľov či neznámych ľudí. Duchampovským spôsobom udeľuje umelecký status predmetom, ktoré sa prenesením do galerijného priestoru stávajú artefaktmi. Stena s fotografiami náhodných 'zátiší' (Byt č. 6) dokumentuje vybrané miesta bytu tak, ako ich zanechali návštevníci po párty. Do kontrastu stavia kresby týchto miest, ktoré dokumentujú ich pôvodnú podobu. Krátke a náhodne vytvorené video loopy či 'záblesky spomienok' zase zobrazujú správanie hostí v byte. Inštalácia Full moon pozostáva z ready made-u – gýčovej svetielkujúcej fontánky, ktorej svetielka sa odrážajú na stenách galérie. Post-internetovú estetiku žblnkotajúceho drobného objektu na podstavci doprevádza autorova selekcia piesní, ktoré si zvykne púšťať počas 'žúrov-po-žúroch'. Videá a projekcia Process of forgetting sú intímnym denníkovým záznamom, ktoré dokumentujú výzor, ale hlavne akési psychické rozpoloženie autora pred párty a nasledujúci deň po príchode domov. Čo sa udialo v časovom rozmedzí ako diváci netušíme, môžeme však zapojiť našu imagináciu. Neštylizované autoportréty, ako kontrast ku 'selfies generation', môžeme chápať ako zhmotnenie snahy zabúdať a naopak zdôrazňujú vznik nových podnetov, ideí a spomienok. Výstava Trying to Forget ponúka prostredie, ktoré vám môže byť povedomé, zážitky, ktorá sa vám stali včera či spomienky, ktoré sa vytvoria zajtra.
Zabúdanie je opakom uchovávania informácii, je prirodzené a nutné. Nevieme ovplyvniť, či si niečo navždy zapamätáme alebo na to zabudneme. Neexistuje nič také ako naordinovanie zabudnutia z dôvodu negatívnych skúseností či tráum. Francúzsky antropológ Marc Augé hovorí: „Zabúdanie je dôležité – tak ako pre spoločnosť, tak aj pre jedinca. Človek musí vedieť zabúdať, aby si mohol vychutnať kúzlo prítomnosti, okamžiku a očakávania. Aj samotná pamäť potrebuje zabúdanie: je potrebné zabudnúť čerstvú minulosť, aby bola znovu nájdená minulosť dávna.“ Hoci spomienky nemusia byť vždy len pozitívne, aktívne vytesňovanie sa neodporúča. Autor komixov Marten Toonder povedal: „Spomienky zriedkavo prinášajú útechu, pretože vyvolávajú to, čo už nikdy nebude tak, ako to bolo kedysi.“ Akokoľvek sa však môžeme snažiť na niečo zabudnúť, je viac než pravdepodobné, že sa to znenazdajky vynorí ako 'ušný červ' (earworm, resp. Ohrwürmer – termín v roku 1979 použil nemecký psychiater Cornelius Eckert), ktorého poznáme v podobe otravnej piesne či melódie z reklamy na prášok.
Peter Barényi (*1978, Prešov) sa skrze svoju tvorbu dlhodobo vyrovnával s chorobou svojej matky a jej následnou smrťou. Toto obdobie sa rozhodol uzavrieť a vďaka pomyselnému (aktívnemu) zabúdaniu si vytvára nové spomienky a zážitky. Výstavný projekt Trying to Forget, doktoranda VŠVU Ateliéru Ilony Németh z Katedry intermédií a multimédií, je akýmsi osobným priestorovým denníkom, ktorý však pomyselné hranice intimity a súkromia necháva otvorené. Koncepcia výstavy je primárne zasadená do prostredia 'parties' – bytových či klubových žúrov, večierkov alebo rôznych iných spoločenských večerov (a rán). Uskutočňujú sa v čase, kedy väčšina národa spí, klasické pravidlá neexistujú a prítomnosť alkoholu či iných omamných látok je možná, ale nie nutná. Nočný život je predĺžením bežného dňa. Zároveň sa javí ako nutná psychohygiena, ktorá pomáha prirodzenému vyrovnávaniu sa s negatívnymi, ale aj pozitívnymi spomienkami. Je to čas, kedy človek môže 'vypnúť'. Je zrkadlom aktuálnej spoločnosti, ale zároveň je to úplne iný svet – pre bežnú verejnosť často neznámy a neprebádaný. Ľudia sa totiž správajú rozdielne, hodnoty sú posunuté, hierarchia je odlišná, systém sa môže zdať neuchopiteľný. Je to vybočenie z nastaveného režimu, ktorý je zadefinovaný spoločnosťou. Nočný život býva často vnímaný negatívne, ľudia ho považujú za zbytočnosť. Nech už je to akokoľvek, autor je jeho súčasťou a skrze výstavný projekt ho prenáša zo svojho prirodzeného prostredia do priestorov galérie. Autor je tvorcom aj pozorovateľom. Nestavia sa do pozície komentátora a ani nevytvára ideové závery. Divákovi skôr ponecháva voľnosť čítania a dešifrovanie jednotlivých vzťahov.
Projekt Trying to Forget poskytuje (nový) pohľad na tému nočného života a odkrýva niekoľko princípov a pravidiel fungovania. Barényi manipuluje časovú os – zastavuje či predlžuje čas a spája prítomnosť s minulosťou. To, čo bolo efemérne, sa stáva fyzickým. Výstava pozostáva z niekoľkých celkov a prístupových rovín – jednotlivé časti sú dokumentačné, ilustračné a takisto reálne prenesené zo svojho pôvodného prostredia do galérie. Množstvo vystavených diel sa viaže k autorovmu bytu, ktorý sa z času na času zvykne meniť na miesto pre afterparty. Do svojho intímneho priestoru púšťa kamarátov, ale prítomní môžu byť aj 'známi známych'. V zahraničí je to síce bežné, ale na Slovensku nepoznáme tradíciu afterparty klubov, barov či priestorov, ktoré sa otvárajú v čase, kedy akcie končia (po 5-6 hodine rannej), a zostávajú otvorené do poludnia až poobedia nasledujúceho dňa. Autor si Galériu Medium nevybral náhodne. Zaujal ho jej špecifický priestor, ktorý svojou dispozíciou pripomína byt. Do galérie sa dostávajú lúče denného svetla, ktoré sú typické práve pre časový rozsah afterparties. Environment Morning napodobňuje atmosféru takého rána po párty, pričom pozostáva z autentických predmetov, ktoré autor preniesol zo svojho bytu. Inštalácia Afterparty readymades pozostáva zo šiestich objektov, ktoré Barényi našiel vo svojom byte po rôznych akciách a dozvukoch nocí. Bizarne pospájané objekty pôvodne nevznikli za účelom umeleckého objektu, autor ich však odfotografoval a následne v galérií zrekonštruoval. Sú výsledkom často náhodnej kreativity jeho priateľov či neznámych ľudí. Duchampovským spôsobom udeľuje umelecký status predmetom, ktoré sa prenesením do galerijného priestoru stávajú artefaktmi. Stena s fotografiami náhodných 'zátiší' (Byt č. 6) dokumentuje vybrané miesta bytu tak, ako ich zanechali návštevníci po párty. Do kontrastu stavia kresby týchto miest, ktoré dokumentujú ich pôvodnú podobu. Krátke a náhodne vytvorené video loopy či 'záblesky spomienok' zase zobrazujú správanie hostí v byte. Inštalácia Full moon pozostáva z ready made-u – gýčovej svetielkujúcej fontánky, ktorej svetielka sa odrážajú na stenách galérie. Post-internetovú estetiku žblnkotajúceho drobného objektu na podstavci doprevádza autorova selekcia piesní, ktoré si zvykne púšťať počas 'žúrov-po-žúroch'. Videá a projekcia Process of forgetting sú intímnym denníkovým záznamom, ktoré dokumentujú výzor, ale hlavne akési psychické rozpoloženie autora pred párty a nasledujúci deň po príchode domov. Čo sa udialo v časovom rozmedzí ako diváci netušíme, môžeme však zapojiť našu imagináciu. Neštylizované autoportréty, ako kontrast ku 'selfies generation', môžeme chápať ako zhmotnenie snahy zabúdať a naopak zdôrazňujú vznik nových podnetov, ideí a spomienok. Výstava Trying to Forget ponúka prostredie, ktoré vám môže byť povedomé, zážitky, ktorá sa vám stali včera či spomienky, ktoré sa vytvoria zajtra.
