BEINGSAFEISBORING
O skrytých pokladoch štrnástej documenty


Intenzita mediálnej masáže, sila sociálnych sietí a naliehavosť relevantných magazínov dokáže dopredu vymodelovať predstavy, prvotné očakávania či mentálne obrazy o povahe výstavných projektov. Aj vďaka nim som ešte pred návštevou ostatnej kasselskej documenty dokázal rozpoznať vizuálnu identitu, základné črty, styčné témy či potenciálne ikonické diela. Ústredným symbolom a hlavným logom štrnásteho pokračovania, jednej azda z najvýznamnejších medzinárodných prehliadok (primárne) súčasného vizuálneho umenia, sa stala lineárna podobizeň sovy bohyne Atény. Symbol poznania a múdrosti, spätý hlavne s gréckou kultúrou, sprevádzal fanúšikov súčasného umenia poprvýkrát v dvoch mestách. Od vzniku v roku 1955 sa documenta každých päť rokov tradične vracala do nemeckého Kasselu. Umelecký riaditeľ Adam Szymczyk sa spoločne so svojim rozsiahlym kurátorským tímom tentokrát vrhol aj do gréckych Atén, ktoré v duchu aktuálnej spoločensko-politickej situácie definovanej gréckou finančnou a utečeneckou krízou, hostili v období 8. 4. – 16. 7. 2017 plnohodnotnú a samostatne fungujúcu súčasť medzinárodnej prehliadky. Documenta v Aténách sa s návštevnosťou 339000 stala najpopulárnejšou výstavou súčasného umenia v gréckej histórii. Podtitul prehliadky „Learning from Athens“ veľmi konkrétne zadefinoval ústrednú tému a celkovú atmosféru (mimo sezóny dvestotisícového) nemeckého mestečka, ktoré od 10. júna do 16. septembra 2017 oficiálne navštívilo 891500 návštevníkov. Množstvo výstav a samostatných diel, ktoré našli svoje útočisko na 35 lokáciách priniesli niekoľko poznatkov, inšpiratívnych momentov, ale aj úvah o tom, do akej miery sú projekty takýchto rozmerov stále relevantným zrkadlom živej kultúry.

Keď do Googlu zadáte heslo „documenta 14“, tak prvé umelecké dielo, ktoré vám obrazová sekcia ponúkne, je monumentálna práca argentínskej umelkyne Marty Minujín The Parthenon of Books (2017). Model aténskeho Parthenonu – symbolu demokratického zriadenia, vzdelania, sily a vyspelosti západného sveta – efektívne symbolizuje prepojenie ústrednej témy a dvoch medzinárodných lokácii documenty. Autorka pred realizáciou projektu vyzvala ľudí, aby darovali knihy, ktoré sú vo svete zakázané. Mnohé tituly sú paradoxne bežne dostupné a zakázané sú len v určitých krajinách. Prekvapivý zoznam, ktorý vytvorila Kasselská univerzita, obsahoval historické či novodobé klasiky, ako sú Biblia, Harry Potter, Twilight, Zvieracia farma či Malý princ. Počas trvania prehliadky ich postupne aplikovala na konštrukciu modelu, ktorý bol postavený v centre Friedrichsplatzu. Výber miesta nebol náhodný. Sympatizanti nacistického režimu tu 19. mája 1933 spálili takmer dvetisíc zakázaných kníh. (Na túto udalosť reagoval site-specific inštaláciou Expiration Movement vo forme konštantne dymiaceho bieleho dymu z rohu Fridericiana aj rumunský umelec Daniel Knorr.) Projekt bol aj napriek dôležitosti témy (reakcia na otázky cenzúry a slobody prejavu) nešťastným príkladom pomyselného prekliatia ústredných diel, v ktorých dôležitá idea mutuje na formálnu atrakciu. Aj napriek tomu, že projekt bol najnavštevovanejším a najfotografovanejším dielom documenty, tak vďaka svojej ťažkopádnej realizácii, ktorá svojou konštrukciou pripomínala festivalové pódiá, predstavoval sklamanie vytvorené mylnými prvotnými očakávaniami.

„Byť v bezpečí je strašidelné. Hra na istotu je desivá. Neriskovať, naháňa strach.“ Až tieto a ďalšie iné ideové konotácie jednoduchého sloganu mi pomohli nájsť symbolickú cestu a mentálny background pre skúsenosť s Kasselom. Šikovne totiž vystihuje aktuálnu celosvetovú spoločensko-politickú situáciu, ktorej dominuje strach z neznámeho, nevôľa riskovať či chýbajúca snaha vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Pre mnohých je realita bežne ovplyvňovaná vojnovými konfliktami. Pre iných zas novodobým terorizmom, ktorý je založený na vytváraní falošného strachu.

Na tému aktuálnej tiesne reagovala turecká umelkyňa Banu Cennetoğlu, ktorá v apríli 2017 odfotografovala nápis na stene Národnej technickej univerzity v Aténach. Rýchlo nasprejovaný anonymný odkaz „Being safe is scary“, ktorý mal ďaleko od sofistikovaného grafity, preniesla vo forme nenápadnej intervencie do verejného priestoru nad portikus priečelia budovy Fridericiana nachádzajúcej sa v centre diania na námestí Friedrichsplatz. Pôvodné písmená z nápisu MVSEVM FRIDERICIANVM a dorobené chýbajúce slabiky usporiadala do privlastneného statementu BEINGSAFEISSCARY. Ten bol poctou kurdskej novinárke Gurbetelli Ersöz (1965 – 1997), ktorú v boji za slobodu zabili. Cennetoğlu reaguje na statočnosť, ktorá bola vykreslená v Ersözovej denníkoch – vydaných v Nemecku krátko po jej smrti. Nikoho asi neprekvapí, že v Turecku sú stále zakázané.

Od prehliadok takýchto rozmerov je naivné očakávať, že to, čo nás naozaj zaujme a vytrhne z bežnej reality, budú najpopulárnejšie a najprístupnejšie diela. Tzv. syndróm headlinera – ťahúňa – sa pri Parthenone z kníh prejavil v plnej sile. Čaro a dôležitosť umeleckých diel sa aj v prípade documenty (častokrát doslova) skrývalo v menej nápadných realizáciách, ktoré si vyžadovali pozorné oko. Existovalo niekoľko spôsobov a ciest, ako k documente pristupovať. Pre komplexný zážitok z prehliadky Szymczyk odporúčal vidieť všetky celky v zadefinovanom systémovom poradí. Prijatie jeho hry sa však javilo ako trochu nudné riešenie – pomyselnou hrou na istotu. Aj napriek dostatočnej predpríprave totiž návštevník nemá možnosť venovať všetkým dielam toľko času a energie, koľko by si zaslúžili. V úvodných momentoch tak mohol prevládať zahlcujúci pocit miešajúci sa s panikou. Po nabehnutí na systém a energiu documenty som si aj ja dokázal vytvoriť akúsi vlastnú mapu. S odstupom času ju vnímam tak, že nebola založená na celistvých prehliadkach v jednotlivých galériách, ale skôr menej komplexným – trans-inštitucionálnym spôsobom subjektívne sledujúcim témy dotýkajúce sa menšín, kritiky spoločnosti, narušovania systému a takých diel, ktoré unikali zo všadeprítomnej muzeálnej nudy.

Minority v tieni inštitucionálnej šedi

K hlavným výstavným priestorom, ktoré každoročne koncentrujú najväčšie množstvo diel, patria documenta Halle, Fredericianum a Neue Gelarie – tá počas bežnej prevádzky hostí zbierku 19., 20. a 21. storočia a v ostatných vydaniach prehliadky predstavila tie najzásadnejšie výstavné projekty. Štrnásta documenta vôbec ako prvá využila celú budovu múzea, čoho výsledkom bol efektívny kontrast tradície a okrajových spoločenských tém.

Výstižným príkladom bolo uvedenie tvorby nemeckej transgender umelkyňe Lorenzy Böttner (1959 – 1994), ktorá sa aj napriek tragickej nehode a následnej amputácii oboch rúk aktívne venovala kresbe a maľbe (vytvárané nohami a ústami), klasickému baletu, jazzu či stepu. Výstavná selekcia priblížila jej život a diela, ktoré reprezentovali obrazy, akcie či záznamy z performancií. Prostredníctvom tvorby sa vyrovnávala s rodovou transformáciou, poukazovala na svoj hendikep či politickú erotizáciu hendikepovaného (a) trans tela. Okrem spomínaných princípov Lorenza navrhovala šaty pre ženy bez rúk a maľovala autoportréty, v ktorých sa stavala do pozície matky kŕmiacej svoje dieťa. V roku 1992 sa zhostila úlohy Petry – maskota na paraolympiáde v Barcelone. Performovala na uliciach či v kluboch. Jej telo sa stalo politickou sochou a manifestom. Vďaka spolupráci so sieťou zdravotne postihnutých umelcov a umelkýň sa zaslúžila o inštitucionálne uznanie nekonvenčnej umeleckej tvorby vykonávanej nohami a ústami. Ak by žila v súčasnosti, jej aktívna prítomnosť na vizuálnej scéne by nikoho neprekvapila.

Subjektívnou konotáciou k téme netypickej telesnosti bola nová šesťkanálová videonštalácia poľského multimediálneho umelca Artura Żmijewskeho. Nemé čiernobiele 16mm filmy vystavené v Neue Neue Galerie (ku ktorej sa dostanem neskôr) zobrazujú šesticu mužov s amputovanými dolnými končatinami. Protagonisti vykonávali bežné činnosti, ako sú cvičenie, obliekanie sa či obyčajnú chôdzu. Upriamenie pozornosti na, pre väčšinu z nás, základné aktivity, vytvorilo v priestoroch zvláštnu atmosféru plnú pátosu, podivnej krásy a pre niekoho necenzurovaného odporu.

Sex predáva. Funguje to v reklame a paradoxne stále aj v umení. Najrušnejšiu miestnosť Neue Galerie obsadilo umelecké „ekosexuálne“ duo v zostave Annie Sprinkle a Beth Stephens. Umelkyne a radikálne feministky spolupracujú na rozličných projektoch, v ktorých spájajú sexualitu s ekológiou – či už je to v umení, teórii, praxi a aktivizme. Samé hovoria, že matku prírodu menia na matku milenku. Ich záujmom je snaha o zviditeľnenie environmentálnych tém, ktoré chcú prezentovať zábavnou a sexy formou. Mini retrospektíva ukázala rôznorodosť ich tvorby, ktorej nechýba nadhľad a humor často kombinovaný s vážnymi témami. Rozoberajú politickú stratégiu tela, definíciu sexuality, reprezentáciu žien v pornografii, skúmajú práva žien pracujúcich v sexbiznise či lesbickú a queer kultúru. Vo svojich textovo-zoznamových dielach predstavili napríklad 25 spôsobov ako sa milovať so zemou (2008), Prečo sú prostitútky našimi hrdinkami (1989) či 101 využití sexu alebo prečo je sex taký dôležitý (1991). Ich objektová tvorba bola zastúpená bronzovými odliatkami spodnej bielizne pornoherečiek a nechýbali ani dokumentácie zo svadobných rituálov s matkou Zem.

Ďalším významným vkladom k horúcej téme akceptácie LGBT+ ľudí bolo dielo našej jedinej zástupkyne na documente – Anny Daučíkovej. Vo videu Thirty-three Situations (2015) – skrytom medzi stálymi expozíciami v kasselskom Stadtmuseu – predstavila fascinujúci pohľad na príbehy žien, ktoré žili svoje obyčajné životy v Rusku. Formou detailov na fotografie či rozličné domáce predmety postupne odhaľovala informácie o jednotlivých protagonistkách, ktoré s autorkou (Daučiková žila v Rusku v osemdesiatych rokoch minulého storočia) spájalo skrývanie vlastnej homosexuálnej orientácie a utajovania reálnych záujmov pred spoločnosťou.

Kritika v rukách smrti, šamanizmu a forenznej kriminalistiky

Otázka života a smrti bola v umeleckom svete vždy jednou z najčastejšie skloňovaných tém. Avšak z pohľadu aktuálnych udalostí sa už zriedkavo zaoberáme romantizujúcimi dôvodmi pre život. V čase neutíchajúcich vojen a politicko-spoločenskej nespravodlivosti je táto téma rozvíjaná v intenciách kritiky a málokedy je len pomyselnou fantáziou, ktorá sa nedotýka reálnych súvislostí.

Guatemalská umelkyňa Regina José Galindo formou jednoduchých performatívnych gest reagovala na problematiku výroby zbraní. Práve Nemecko totiž patrí k hornej pätici výrobcov, pričom zastúpenie ich zbraní je takmer vo všetkých konfliktoch vo svete. Pre miestnosť v Stadtmuseu vytvorila projekt El Objetivo (2017), ktorý sa skladal z vnútornej komory obkolesenej vonkajšou chodbou so štyrmi priehľadmi do vnútra. Tie pripomínali sniperskú pozíciu s možnosťou nazrieť do miestnosti len cez hľadáčik automatického samopalu. Autorka dala participujúcim na výber – mohli vstúpiť do miestnosti a stať sa cieľom, alebo nazerať do vnútra prostredníctvom zbrane. Symbolickým komentárom k tejto situácii bola aj videoperformance La Sombra (2017) v priestoroch Palais Bellevue, ktorá zobrazuje Galindo utekajúcu pred svojím „tieňom“ – tankom.

Peruánsky umelec Sergio Zevallos sa v Neue Galerie predstavil novou inštaláciou A War Maschine (2017), ktorá čerpala inšpiráciu z prístupov forenznej kriminalistiky a zároveň vychádzala z reálnych rituálov vykonávaných v kmeni Shuar v amazonskom regióne medzi Ekvádorom a Peru. Úvodom k Zevallasovej práci je selekcia „modelov“ – ľudí z rôznych oblastí politického spektra. Zameral sa na (všeobecne) negatívne vnímaných politikov, lídrov neofašistických či teroristických strán. Autor počas analýzy novodobých kriminálnikov zistil, že ich spája niekoľko fyzických vlastností, ako sú nezvyčajný tvar hlavy, tvárová asymetria, predĺžená sánka, príliš veľká, respektíve príliš malá brada a iné. Formou sadrových a voskových modelov rozvinul na vzorke vybraných kandidátiek a kandidátov ideu nezvyčajného rituálu, počas ktorého šamani reálne zmenšujú hlavy. Netypický zvyk zmršťovania hláv sa využíval vo viere, že vykonávateľ získa duše nepriateľov a následne ich využije pre svoje vlastné účely. (Pre zvedavých záujemcov/odvážlivcov odporúčam vyhľadať heslo „shuar tribe shrunken head“.)

Hoci documenta patrí ku klasickým inštitucionálnym prehliadkam (inštitucionálna v zmysle tradície a tradičnosti, profesionality, politiky, ideológie, organizovanosti – všetko v pozitívnom, ale zároveň aj negatívnom duchu), jej organizátori sa nelimitujú na klasické galerijné priestory a neboja sa experimentovať s výstavnými lokalitami. Veľkú úlohu v úspešnosti a presahu každého vydania tvoria rôzne efemérne lokácie a netypické miesta, ktorých pôvodná funkcia časom zanikla. Výstižným príkladom bola brutalistická stavba pôvodnej kasselskej hlavnej pošty, ktorá zostala po aktívnych rokoch prázdna. Počas documenty hostila najväčšie množstvo nových diel, ktoré boli realizované na podnet výstavy a na zdôraznenie aktuálnych tendencií v súčasnom umení prijala symbolický názov Neue Neue Galerie.

Jedným z takých bolo výnimočné dielo 77SQM_9:26MIN (2017) kolektívu Forensic Architecture, ktoré priamo vychádzalo z detektívnej práce a forenzných praktík a zároveň otriaslo formami a poslaním súčasného umenia. Pojednávalo o vražde dvadsaťjeden ročného Haliata Yozgata, ktorý bol v roku 2006 zastrelený v kasselskej internetovej kaviarni. Jeho prípad patril k jedným z desiatich rasovo motivovaných vrážd imigrantov, ktoré v rozmedzí rokov 2000 – 2011 uskutočnila teroristická, pravicovo orientovaná skupina Nationalsozialisticher Untergrund. Kolektív Forensic Architecture predstavil výsledok niekoľko mesačného výskumu, v ktorom podrobil deväť a pol minútovú situáciu z internetovej kaviarne detailnej analýze. Vďaka faktu, že každý z potenciálnych svedkov bol prihlásený na jeden z počítačov, dokázali členovia skupiny vytvoriť presnú časovú a vizuálnu mapu toho, čo sa v budove udialo a ponúkli tak konkrétne dôkazy o tom, kto zo svedkov mohol vraha Haliata Yozgata vidieť. Vychádzali z verejne prístupných informácií a preto sa rozhodli sa celý film voľne sprístupniť na stránke www.forensic-architecture.org/case/77sqm_926min.

Hallo!

Pri prehliadke štrnástej documenty som si nejedenkrát pomyslel, že si organizátori na svoje ramená zobrali možno až príliš veľkú záťaž. Pri takom množstve výstavných priestorov a umeleckých diel, nie je prekvapením, že sa strácalo ucelené smerovanie prehliadky, čomu nepomáhali ani chýbajúce bližšie informácie k jednotlivým dielam. Documenta si vyžadovala odhodlaných návštevníkov, ktorí boli ochotní hľadať, vnímať a uvažovať o ideových presahoch a konotáciach. Snaha o reflektovanie aktuálnych tém (častokrát cez historizujúce prístupy) bola všadeprítomná. Ale aj v tomto prípade sa len potvrdilo, že najsilnejšie gestá sú tie najjednoduchšie. Aj o takých vážnych témach ako je utečenecká kríza, sa dá hovoriť jasne a priamo. Príkladom nech je inštalácia The Welcoming Gate (2017) gréckeho umelca Zafosa Xagorarisa, ktorá bola vystavená v podzemných priestoroch bývalého metra, aktuálne pôsobiaceho pod názvom Kulturbahnhof. Značka s nápisom Xaipete! (z gréckeho prekladu – Ahoj!) bola pôvodne umiestnená pri vstupe do väzenia v nemeckom meste Görlitz. Vítala gréckych vojakov, ktorí sa v roku 1916 vzdali nemeckým silám. Aj napriek tomu, že Grécko bolo počas prvej svetovej vojny neutrálne, takmer 7000 vojakov zostalo vo väzení až do konca vojny. Počas tohto obdobia vznikli hudobné nahrávky, ktoré dokumentovali tradičnú grécku hudbu a kultúru vyprodukovanú v Nemecku.

„Bol som cudzinec a ty si ma prijal.“ Pre mňa osobne symbolická bodka za documentou vytvorená nigerský umelcom Olu Oguibem. Citát z Knihy Matúšovej nechal vytesať v angličtine, nemčine, arabčine a turečtine na 16 metrov vysoký betónový pamätník, ktorý aj napriek svojej monumentalite zostal pre mnohých na námestí Königsplatz nepovšimnutý. Žiaľ, jeho konkurenciou bola voľná wifi od susedného Starbucksu. Situácia viac než symbolická.

You may also like

Back to Top