Nie je podstatné, ako sa výstava bude volať,
ale určite nepouži slovo 'túžba'. To je šialene gýčové.
Všetko, čo ste chceli vedieť o Dúbravského tvorbe a
… pravdepodobne ste už o nej čítali
Súčasná slovenská kritika a teória umenia zvykne často v textoch o mladej generácií vizuálnych umelcov dookola varírovať rovnaké informácie a atribúty, ktoré zvykli definovať ich počiatočné aktivity. Tie však boli častokrát prekonané a pre súčasný stav sú neaktuálne. Podobne je to aj v prípade Andreja Dúbravského, ktorého tvorba sa posúva a kontinuálne vyvíja od výstavy k výstave, ale aj od plátna k ďalšiemu plátnu. O Andrejovi Dúbravskom (*1987, Nové Zámky) tak pravdepodobne viete, alebo ste čítali nasledujúce fakty: je absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislava, kde pôsobil v 4. ateliéri profesora Ivana Csudaia a štúdium dokončil v Ateliéri +-XXI Daniela Fischera. Jeho tvorba plná sexuality rozvírila vody mladej súčasnej slovenskej maľby. Andrej Dúbravský je gay a maľuje obrazy (aj) s homosexuálnou tematikou. Jeho najznámejším ikonografickým motívom bol/je mladý chlapec so zajačími ušami. Áno, súvisí to s akýmsi spojením sexuality a animálnosti, ranej 'neohrabanosti', dospievania a prvých skúsenosti. Maľuje chlapčenské a mužské postavy, ktoré sú často nahé. Ak to preferujete, na sociálnych sieťach môžete nájsť aj (polo)nahé fotky autora. Hranice medzi súkromným a verejným, respektíve reálnym životom a umeleckou tvorbou takmer neexistujú. Je autorom môjho obľúbeného novodobého citátu – „Je veľmi jednoduché byť kontroverzný v očiach malomeštiakov“ – a jeho tvorba je vnímaná kontroverzne. Jeho tvorba nie je kontroverzná. Obdivuje Rytmusa. Vie, čo robí, pracuje aktívne, zväčša v námetových sériách a návalovo. Otvorené hovorí, že v maľbu, ako médium už neverí a nezaslúži si byť oslavovaná. Asi aj preto maľuje na nenašepsované plátna, ktoré v ateliéri necháva voľne pohodené po zemi a nerobí mu problém kvalitné abstraktné maľby rozstrihať na kúsky a dať z nich ušiť stany. Aj maľovanie podkladov budúcich obrazov pokojne zverí novým kamarátov z kampu. Viac či menej úspešne spolupracoval s niekoľkými domácimi či zahraničnými súkromnými galériami. V roku 2012 vyhral cenu VÚB Maľbu roka. Jeho tvorba sa predáva a má komerčný úspech a takisto sa nachádza aj v zbierke Slovenskej národnej galérie. Aj preto je cítiť, že by nejedna súkromná galéria s autorom rada spolupracovala, ale treba počítať s tým, že ho nie je jednoduché “ukočírovať“. Úspešne vystavoval v New Yorku, Berlíne či Prahe, hoci najviac zarezonovali práve výstavné experimenty v jeho vlastnej réžií – scenéria zatopeného depa plánovaného bratislavského metra (The very exciting mysterious aquarium, 2013), bývalé mäsiarstvo (No Ambitions, 2011) či ostrov na Zlatých pieskoch (Golden Sands, 2012) za zdajú byť akoby prirodzenejším prostredím pre Dúbravského diela.
S/S 2015
Po ukončení štúdia v roku 2013 sa autorova tvorba výrazovo a tematicky značne uvoľnila, stratila akúsi priemernú estetickú ľúbivosť a z post-teenagereského bezstarostného života prešla k zemitej realite. Nie je žiadnym tajomstvom, že autorove diela sú jeho pomyselným denníkom – odzrkadľujú predstavy, aktuálne zážitky, záujmy a skúsenosti. Čaro “Dúbravského denníka” však spočíva v nemožnosti odlíšiť skutočnosť od fikcie. Možno, keby si, podobne ako Ladislav Mednyánszky, viedol reálny denník, divák by vedel presnejšie určiť a dešifrovať jednotlivé motívy v autorovej tvorbe. Mednyánszky si svoj vnútorný svet z pochopiteľných dôvodov chránil, pričom homosexualita sa do jeho tvorby priamo nedostala. V 21. storočí nám to síce môže prísť bizarné, ale kto vie, možno keby Dúbravský začal svoje obrazy značiť znakmi gréckej abecedy ako Mednyánszky1, tak by sa z jeho diela stal iba obyčajný novodobý bulvár. Na potenciálnu otázku “Andrej, ako vyzerala tvoja tvorba v roku XXX?“ by pravdepodobne najprv začal spomínať na zážitky a podnety, ktoré v tom období zažil či mal a presne tak by vyzerali aj jeho obrazy – a bolo by už bezpredmetné, či boli “zápisky“ pravdivé alebo nie.
Z dlhodobého sledovania autorovej tvorby je zrejmé, že netvorí pre stredný prúd, ale skôr kmitá medzi dvoma kontrastnými pólmi. Bez akéhokoľvek podielu vypočítavosti. Diela Andreja Dúbravského sú v mnohých prípadoch výrazne “na hrane“, ale nie v zmysle akejsi pomyselnej hranice toho “čo sa môže/nemôže“. Hrana, ako miesto styku dvoch plôch či vyvrcholenie dvoch strán do ostrého okraja, sú pre mňa definíciou autorovej tvorby. Viac ako vrchol či stred, ma však zaujímajú jednotlivé strany/plochy/extrémy/podnety, ktoré môžu, ale zároveň nemusia byť protichodné Veď ktorý autor by sa po úspešnom pôsobení v New Yorku vrátil (momentálne na neurčitú dobu) na Slovensko? Aj napriek tomu však pocítil, že Bratislava mu až tak nevyhovuje a rozhodol sa kúpiť dom na dedine. Mesto s približne 9 miliónmi ľudí vymenil za obec Rastislavice s ani nie tisíckou obyvateľov. Ako sám Andrej hovorí, vie si predstaviť žiť len v dvoch prostrediach – na dedine alebo v New Yorku. Nič medzi tým. Sympatizovanie s dedinským prostredím z časti súvisí s prirodzenou nostalgiou – veď ako malý tam strávil veľa času (víkendy a prázdniny u babky z vedľajšej obce boli samozrejmosťou). Očakávania od vidieckeho pôsobenia boli teda trochu skreslené detskými spomienkami a realita je samozrejme tak trochu odlišná.
Ako som už naznačil, výstavný projekt Rural Desires a teda akési vidiecke túžby, môžeme vnímať ako zrkadlo toho, čo Dúbravský v súčasnosti prežíva. Nemuselo to byť úplne zreteľné v počiatočných fázach tvorby, ale postupným vývojom zvýšil svoj záujem o živelnosť a prirodzenosť prírody. Vývojovo smerom k súčasnosti príroda nevytvára len estetické pozadie, ale začína postupne dominovať. Vyobrazené postavy prirodzene splývajú s lesmi, lúkami či jazerami až sa úplne vytratia a v autorovom portfóliu sa plnohodnotne začne objavovať klasická krajinomaľba. Tá je zbavená akýchkoľvek odkazov na obdobie svojho vzniku. Dúbravského príroda je nepoškvrnená odtlačkami spoločnosti a zostáva divoká – až pateticky romantizujúca. Zdôrazňujem to, pretože autorova tvorba je dlhodobo vnímaná iba skrze figurálne výjavy. Má to síce svoje opodstatnenie, ale pre aktuálnu situáciu to už nie je presné. (Prosím, zabudnime na rovnicu 'nahí chlapci so zajačími ušami = Dúbravský'. Zajačie uši sa takmer úplne vytratili a ak náhodou zostali, tak len vo štylizovanej forme, ktorá skôr ako uši, pripomína rohy mýtických postáv.) Zároveň si treba uvedomiť, že intenzita inšpirácie prírodou je odlišná – autor už žije priamo na dedine a nemusí do prírody dochádzať, ako tomu bolo v minulosti. Hľadanie predobrazov na internete stačí takisto zameniť za obyčajný výhľad z okna.
So zmenou lokality sú prirodzene späté aj nové témy a motívy, ktorými sa začal zaoberať. V aktuálnom projekte sa inšpiruje čerstvou záľubou – záhradkárčením. Dúbravský začína pociťovať ekologickú zodpovednosť, uvedomuje si vlastné (nevyčerpateľné) zdroje, ale takisto sa zamýšľa nad tým, kto vlastne Slováci sú, aké sú naše priority, uvažovanie a správanie. Pôsobením spoločnosti príroda stráca svoju prirodzenosť a bez chemických postrekov už len málokedy dokáže ukázať svoje plody. Podobne ako v minulosti, keď maľoval lodným lakom, v súčasnosti okrem akrylových farieb experimentuje aj s pesticídmi a herbicídmi obsahujúcimi železo, ktoré sa so svojou typickou hnedo-červenou farebnosťou dostávajú na nové obrazy. V jeho aktuálnych dielach nachádzame zátišia s jabloňou, ikonické symboly pšeničných klasov, slamu, či letné klobúky. Na vedomie sa tak dostávajú reminiscencie umenia socialistického realizmu s typickým kultom práce. Dúbravský sa síce zaujíma o získavanie úrody, ale o zobrazovaní akýchsi hospodárskych úspechov či nebodaj sebavedomých roľníkov nemôže byť reč. Chlapcov a mužov z jeho obrazov práca primárne nezaujíma – radšej si vychutnávajú bezstarostné leto, a jediné na čom záleží je zábava, zoznamovanie sa a sex. Sú pozorovaní, obdivovaní a chcení, a to si príznačne užívajú. Odzrkadľuje sa to aj na maliarskych kompozíciách, ktoré sú výrazne zminimalizované, pričom sa sústredí na jednoduché portrétne výjavy či zátišia, ktoré vkladá do prvého plánu.
Tak ako ani príroda, tak ani postavy z jeho aktuálnych obrazov nie sú dokonalé – často trpia problémami súčasnosti, ako sú anorexia či extrémna obezita. Štíhle či obézne postavy akoby strácali genderové znaky a ako autor dodáva: „(...) sú veľmi androgýnne a niektorí zberatelia si dokonca myslia, že kupujú obraz dievčaťa. Zaujíma ma outsiderstvo ako také, v ktorom telesné postihnutia môžu byť metaforou, ale môžu byť brané aj doslovne. Zaujímajú ma ľudia, na ktorých sa pozeráme ako na nejakých „poloľudí“, napríklad postihnutí, obézni, dospievajúci atď.“2 Nemusíte súhlasiť, ale dokonalé častokrát nie sú ani Dúbravského obrazy. Sú niekde na pomedzí divokej a neviazanej maľby a kresby. Rukopis je expresívny a nedokonalý. Jeho keramické vázy, ktoré pripomínajú antické amfory či barokový a rokokový porcelán, kričia v záchvate amoku. Cítiť z nich bolesť, strach a utrpenie. Vymodelované telíčka postáv sú podobne expresívne ako figúry v obrazoch. Glazúra strieka ako akrylová farba. A preto akási dokonalosť by v prípade Dúbravského tvorby bola v skutku nuda. Originálnym kontrastným inšpiračným zdrojom je aj téma neviazanej prírody v opozícií s hranou a umelou pornografiou, ktorá je pre autorovu tvorbu stále dôležitá. Osobne som o tejto spojitosti z počiatku netušil, ale kto to preferuje, nech si dohľadá kinematografiu slovenskej pornografickej spoločnosti Bel Ami. Väzba s Dúbravského tvorbou je celkom výrazná.
Andrej Dúbravský sa počas pôsobenia v New Yorku musel vyrovnávať s – na prvý pohľad možno banálnym detailom – tehlovým povrchom stien jeho tamojšieho ateliéru, ktorý sa vo forme rastru pretláčal na plátna. Tento z počiatku neželaný efekt začal postupne rozvíjať a účelovo vkladať do hotových obrazov. Štvorcová mriežka sa využíva v budovaní dokonalej kompozície alebo v snahe o vytvorenie vernej kópie kreslením. V súčasnom svete ju nájdeme napríklad na digitálnych obrazovkách fotoaparátov či vo fotoaparáte aplikácie Instagram (obrázková sociálna sieť). Dúbravského nezaujíma funkcia rastru, ale využíva ju ako odkaz na aktuálnu dobu, v ktorej žije. V obrazoch na výstave Rural Desires sa abstraktný motív štvorcového rastru mení a mutuje na už konkrétny obraz drôteného plotu/pletiva, ktorý sa často využíva na oplotenie kurníkov či vymedzenie priestoru pre iné hospodárske zvieratá. Spätosť s dedinským životom je síce zrejmá, plot však v tomto prípade odkazuje na akúsi zábranu a teda predel medzi nami a objektom či postavou za ním. Plot je to síce fyzický, ale keďže cez neho vidíme, problém tkvie v akejsi mentálnej bariére. Dúbravský však v niektorých prípadoch v plote ponecháva veľkú dieru, cez ktorú sa už určite dá prejsť. Je teda už len na vás či ten pomyselný prvý krok do sveta autorových vidieckych túžieb spravíte, alebo zostanete nezúčastnenými voyeurmi.
Andrej Dúbravský už niekoľkokrát potvrdil, že hoci je primárne vnímaný ako maliar, vytvárania klasických maliarskych výstavám sa vyhýba. Skôr, ako sa len dívať na zavesené obrazy na stenách, treba, aj v prípade Rural Desires, vnímať výstavu ako jeden celok. Tá v Galérií mesta Bratislavy vyúsťuje do podkrovného priestoru, ktorý autor zmenil na nové prostredie. Neviem sa rozhodnúť či sa špecifický charakter podkrovia hodí k autorovej tvorbe, alebo sa autorova tvorba hodí k podkroviu. Jedno je však isté, celá inštalácia je niekde na pomedzí prirodzenosti a fikcie. Podobne ako skanzeny, múzeá či strašidelné domy v lunaparkoch. Pozostáva z ready madeov, ktoré preniesol z pôvodného dedinského prostredia do galérie – vysušené rastliny, kukuričné klasy, ploty, staré ohrady, dvere, sušiče na papriku či háky na klobásy. Atmosférá inštalácie môže pripomínať rozsiahle dielo objektov/sôch/inštalácií Louise Bourgeois (1911 – 2010). Jej bunky (Cells) však reprezentovali rozličné typy bolestí (psychické, fyzické, emocionálne) a strachu, čo v prípade Dúbravského nie je primárnou témou. Okrem atmosféry a podobných formálnych znakoch, ich však spája voyeurizmus. Divák prechádzajúci bludiskom zažíva vzrušenie z pozorovania, hľadania a objavovania predmetov či ledabolo pohodených kresieb a malieb. Tento špeciálny environment definuje autorovu tvorbu, ktorá je neviazaná, expanzívna a udierajúca na všetky naše zmysly.
1Autor Ladislav Mednyánszky vo svojich denníkových záznamoch používal grécke písmena na označenie situácie či osoby, napr.: ∆ – telesná, sexuálna príťažlivosť, vzrušenie, Ψ = duchovno. Viac: Ladislav Mednyánszky – Denníky 1877 - 1918, Kaligram/Slovenská národná galéria, Bratislava, 2007.
2"Je veľmi jednoduché byť kontroverzný v očiach malomeštiakov.“ Andrej Dúbravský v rozhovore s Michalom Stolárikom. In: Profil č. 2, roč. XXI, 2014, s. 94.
The title of the exhibition doesn’t matter much; just make sure you avoid the word 'desire'. That’s kitschy as hell.
Everything you wanted to know about Dúbravský’s work…
and have probably read about it already
When it comes to presenting the youngest generation of visual artists, the texts of contemporary Slovak art theory and criticism often tend to repeat certain facts and attributes that, however, are valid only for the early works of these artists. Thus, what has become a general description of this group is now outdated and irrelevant. The same applies to Andrej Dúbravský (*1987, Nové Zámky), whose work continuously evolves from exhibition to exhibition and from canvas to canvas. Now, you are probably familiar with or have already read some of the following: he is a graduate of the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava, he studied in The Fourth Studio of Prof. Ivan Csudai, and finished his studies in the Studio +-XXI lead by Prof. Daniel Fischer. The brimming sexuality of his work certainly caused some ruckus in the world of contemporary young Slovak painting. Andrej Dúbravský is gay and paints pictures with (but not only) homosexual content. The notorious iconographic subject matter of his paintings are young boys with bunny ears, which, naturally, connotes a combination of sexuality and animalism, adolescent gaucheness, coming of age, and early experiences. He paints boys and men, and these are often nude. If you make the effort, you manage to find author’s own (half)-naked photos on social media. For Dúbravský, the boundaries between his public/private life and artistic work are seemingly non-existent. He’s the author of my favorite quote: “It is very easy to be controversial in the eyes of the petite bourgeoisie.”1 This is also the way his work is often described – as controversial. However, I don’t think this definition is apt. Dúbravský admires Slovak rapper Rytmus. The painter knows what he’s doing, works actively, usually around certain themes, and produces large output. Dúbravský openly states that painting as a medium has lost its significance and doesn’t deserve to be celebrated. This may explain why he paints on untreated canvases, which he leaves scattered on the floor of his studio. He doesn’t hesitate to cut up some of his quality abstract paintings and have them sewn into tents. He even lets his newfound friends paint the backgrounds of his new works. He has exhibited (more or less successfully) with a number of Slovak and foreign galleries. He is the laureate of the award VÚB Painting of the Year 2012. His work is commercially successful and some of it can be found in the collection of the Slovak National Gallery. There are, obviously, a number of private galleries that would be happy to represent the artist; however, they need to consider the fact that Dúbravský is not an easy spirit to tame. Although he’s had successful exhibitions in New York, Berlin and Prague, the shows that have resonated the most so far are the experimental installations organized by himself – either in a flooded depot of the unfinished Bratislava underground (The Very Exciting Mysterious Aquarium, 2013), in the former butcher shop (No Ambitions, 2011), or on the island in the middle of the lake Zlaté piesky (Golden Sands, 2012). These bizarre locations seem to be a somewhat more natural fit for Dúbravský’s works.
S/S 2015
After graduating in 2013, his work has eased both thematically and expressively, losing the kind of middlebrow crowd-pleasing aesthetics, and has evolved from the post-adolescent carefree life towards grounded reality. It is no secret that artist’s oeuvre mirrors an imaginary diary, depicting fantasies, recent adventures, interests, and experiences. The true magic of this diary, though, is the viewer’s inability to distinguish between fiction and reality. If he kept a real diary, like Ladislav Mednyánszky2, the audience could possibly decode the particular subject matter of the artist’s work. Yet, Mednyánszky, owing to the historical period, protected his inner world from the public eye, and his homosexuality never penetrated into his paintings. Although this seems unnecessary in the 21st century, if Dúbravský, like his artistic predecessor, used the Greek alphabet to encode his works, the paintings would turn into an ordinary modern-day tabloid. Who knows? To answer the question that his ever-evolving work naturally poses, that is what will his future paintings look like, the author would probably recall his experiences and the stimuli received in the given period that determined his paintings, making the potentially real or fictional status of his diary excerpts utterly irrelevant.
From a broader perspective, it is evident that his work is not mainstream. It oscillates between two contrary poles, but with no apparent calculation. Many times, Dúbravský’s work balances strikingly on the “edge”, but not in the sense of being on the imaginary borderline of what’s right or wrong. Rather, I see the edge as a place of contact between two surfaces, or the sharp point where two sides converge. But rather than hierarchies or intersections, I’m more interested in the particular sides/surfaces/extremes/stimuli that may or may not be in conflict. After all, what kind of author returns to Slovakia (indefinitely) after successfully establishing himself in New York? After some time, though, he felt that Bratislava failed to meet his needs, so he decided to purchase a house in a village, swapping a city of approximately 9 million citizens for the village Rastislavice with barely one thousand inhabitants. As Dúbravský explains, he can image living either in New York or in a village. There’s nothing in between. His fondness of rural environment stems from natural nostalgia: growing up, he spent a lot of time in a village (normally spending weekends at grandma’s house in a neighboring village). As a result, these childhood memories somewhat distorted the artist’s expectations of working in a rural environment; the reality is, naturally, a tad different.
As I have indicated, the exhibition project Rural Desires can be seen as a reflection of everything at the current point in Dúbravský’s artistic evolution. Although it may not have been apparent in its early stages, as his work grows, the author has gradually developed an interest in the exuberance and authenticity of nature. In his most recent paintings, nature has moved from an aesthetic backdrop to the dominant form. Gradually, the depicted figures blend naturally with the forests, meadows, or lakes, until they disappear from the artist’s repertoire giving way to classical landscapes. These paintings are fully devoid of any reference to the period of their origin. In Dúbravský’s paintings, nature is kept immaculate of any footprints of humanity, remaining wild. I emphasize this new shift, as his work has been long perceived only through his figural paintings. Although this perspective can be easily justified, it is no longer accurate. (Could we please finally forget the notorious equation “nude boys with bunny ears = Dúbravský”? By now, bunny ears have almost completely disappeared. They return in some paintings, but only in a stylized form, resembling the horns of mythological creatures.) It is also necessary to realize that the inspirational relation to nature has changed – the painter now lives in a provincial village, what has successfully eliminated his old need to commute to nature. Even the Internet hunt for the perfect image of a model has been swapped for window views.
The change of locational has, naturally, brought about new themes and subject matters in his work. For
the current project, Dúbravský drew inspiration from his new hobby – gardening. He now feels responsibility to the environment and is aware of his own (inexhaustible) resources. But, he also wonders who
Slovaks actually are, what are our priorities, thoughts and behaviors. Society’s footprints cause nature to
lose its “naturalness” – now barely able to produce fruit without the help of chemicals. In addition to using acrylic colors, the artist expands his past use of boat varnish and now experiments with iron-based pesticides and herbicides, which add the distinctive reddish-brown tones to his recent paintings. These now include still lifes featuring apple trees, iconic symbols of ears of wheat, hay, or straw hats. In a way, these could be reminiscent of socialist realism art and the cult of work typically related to it. But although Dúbravský pays attention to harvesting, the typical motifs of socialist realism such as economic success or some confident farmers are utterly out of the question in terms of his paintings. The men and boys he depicts are primarily not interested in work, but rather indulge in carefree summer – the only things that matter are fun, meeting somebody new, and sex. The figures are observed, admired and desired, and are apparently enjoying it. This shows in the composition of his paintings, which are now significantly minimalized, focused primarily on simple portraits or landscapes.
Just like nature, the figures in his current paintings are imperfect, often suffering from common contemporary woes including anorexia or morbid obesity. Skinny or plump, these figures are seemingly devoid of sexual characteristics and, as the author adds, are: „(...) very androgynous, and some collectors even think that they’re purchasing a painting of a woman. I’m interested in outsiders, whose physical deviations can be metaphorical, but also literal. I observe the people we often tend to perceive as some sort of “half-humans”, like those who are disabled, obese, adolescent, etc.”3 You may disagree; but Dúbravský’s paintings are often not exactly polished. They are on the borderline between wild and free painting and drawing. His style is expressive and, well, imperfect. His ceramic vases, which resemble antique amphoras or Baroque and Rococo porcelain, reflect all kinds frenzy. They show traces of his pain, distress, and suffering. His figural sculptures are as expressive as the figures in his paintings. He sprays glazes as if it were acrylic color. For all these reasons, if Dúbravský’s paintings were perfect, they would be boring. An original source of inspiration for his work is the contrast between the wild authenticity of nature and the fake world of pornography, which still plays a significant role in Dúbravský’s work. Personally, I was unaware of such fact, but – if you dare – google Bel Ami, the world famous Slovak porn production company. The connection to Dúbravský’s paintings is pretty obvious.
During his stay in New York, Dúbravský had to deal with a seemingly banal detail – the grid constantly imprinted on his canvases by the brick surface of his studio walls. Soon, he started to take advantage of this initially unwanted effect and featured it purposefully in the finished works. He used the square grid to create exact compositions or to trace accurate copies of images in his drawing. Nowadays, a similar grid can be found on the screens of digital cameras or in Instagram’s viewfinder. However, Dúbravský’s not interested in the function of the grid, but rather uses it as a reference to today’s era. In the paintings featured in the exhibition Rural Desires, the abstract motif of a square grid has changed and morphed into concrete images of wire fencing used for chicken coops, or other enclosures for livestock. The connection to rural life is apparent, the fence, in this case, however, refers to a certain barrier between the viewer and the object or the figure behind it. Even though this barrier is physical, it remains transparent, suggesting only a mental obstacle. In some places, though, Dúbravský leaves large holes in these fences, through which one can certainly pass to the other side. Thus, the author gives the viewer a choice: Either take the imaginary leap into the world of his rural desires or remain a passive voyeur.
Andrej Dúbravský has repeatedly confirmed that although he is primarily known as a painter, he avoids creating traditional painting exhibitions. Instead of merely looking at the pictures on the walls, the exhibition Rural Desires needs to be seen as a whole. In the Bratislava City Gallery, the show culminates in the attic of the gallery, which Dúbravský has turned into an utterly new environment. I’m still quite unable to tell whether the specific character of this space is the proper fit for his work, or whether his work is suitable for such space. However, there’s one thing I’m completely sure about: the entire installation is on the edge of authenticity and fiction. In a sense, it reminds me of open-air museums or haunted houses in theme parks – it consists of ready-made objects transplanted from the rural environment into the gallery, including dried plants, corn cobs, old fences, doors, pepper dryers, and sausage hooks. The installation conveys the mood of the objects/sculptures/installations of Louise Bourgeois (1911 – 2010). While her Cells represent certain types of pain (mental, physical, emotional) and fear, which are not the primary themes in Dúbravský’s work, a voyeuristic sensation created through mood and formal features connect the two artists. Like moving through a maze, the viewer experiences the excitement of observing, searching, and discovering objects or casually scattered drawings and paintings. This specific environment defines Dúbravský’s work, which is unbounded, expansive and fascinating to all senses.
1 Andrej Dúbravský in an interview with Michal Stolárik. In: Profil no. 2, vol. XXI, 2014, p. 94.
2 In his diary, author Ladislav Mednyánszky used the Greek alphabet to encode emotions or persons, eg: ∆ – physical, or sexual attraction, excitement,
Ψ = spirituality. More: Ladislav Mednyánszky – Denníky 1877 – 1918, Kaligram/Slovak National Gallery, Bratislava, 2007.
3 Andrej Dúbravský in an interview with Michal Stolárik. In: Profil no. 2, vol. XXI, 2014, p. 94.
