Čo s načatým životom?
(spomienka na deviate Berlínske bienále)
(spomienka na deviate Berlínske bienále)
(Full magazine PDF)
Naťahuješ sa za smartfónom. Tvoj prvý ranný pohyb. Oči ti rozlepuje žiariaca obrazovka a prvé dotyky venuješ spusteniu obľúbenej modrej aplikácie. Scrolluješ newsfeedom, inšpiruješ sa motivačnými citátmi a uvažuješ, že konečne vyskúšaš jeden z tých pár sekundových video receptov. Vyzerá extrémne chutne a tak jednoducho. Na Instagrame by to získalo určite aspoň 100 srdiečok. Za normálnych okolností by si si išiel zabehať, máš predsa novú aplikáciu, ktorá monitoruje tvoj pohyb a automaticky zdieľa časové výsledky. Avšak tvoj obľúbený youtuber začal tridsať dňovú výzvu, ktorá ti rozhodne zmení telo. Musíš ju vyskúšať, hoci tušíš, že po troch dňoch budeš notifikácie ignorovať. Tvoju pozornosť vyruší nová žiadosť o priateľstvo. Meno ti je povedomé, ale tvár menej. Spolužiak zo základnej školy. Ako môže mať verejný profil? Zasmeješ sa a žiadosť odmietaš. Stále rozmýšľaš, čo bolo v tom krátkom Snape, ktorý ti včera poslala. Bodaj by sa dal uložiť a pozrieť znova. Čo s dnešným večerom? Netflix ti vnucuje novú sériu Black Mirror, pretože si videl prvý diel, v ktorom bol vydieraný britský premiér. Ak nebude mať v priamom prenose sex s prasaťom, únosca zabije britskú princeznú. Takto bude určite vyzerať terorizmus v budúcnosti. Zhrozíš sa. Možno by bolo lepšie ísť do spoločnosti. Posilniť sociálny status. V meste otvárajú novú galériu. Uvidíš, budeš videný, víno zadarmo a ďalšie body na Swarme. Win-win situation. Potom možno do Berghainu. Techno ťa síce príliš nenapĺňa, ale tej aure klubu, do ktorého nepustia každého, nevieš odolať. Videl si kreslené ilustrácie a potajomky nahrané videá. Online video trenažér Berghaintrainer si sa niekoľkokrát pokúšal absolvovať. Neúspešne, ale aspoň vieš, aké otázky očakávať pri vstupe. Ak sa do vnútra nedostaneš, choď si radšej pozrieť Berlínske bienále. Umeniu síce nerozumieš, ale s týmto by si sa vedel stotožniť. Len si spomeň, ako si sa cítil, keď si zistil, že tvoja Instagramová kamarátka Amelia Ulman nie je skutočná, ale je to len nejaká pofiderná performance. To už naozaj nikto negarantuje autentickú realitu?
Now NOW!
Od vzniku v roku 1998 (kurátori Klaus Biesenbach, Hans Ulrich Obrist a Nancy Spector) si Berlínskeho bienále stabilne udržiava svoje silné postavenie na medzinárodnej umeleckej scéne. Jej ostatné – deviatej pokračovanie prístupné od 4. júna do 18. septembra 2016, potvrdilo, že v porovnaní s ostatnými európskymi prehliadkami dokáže stále dravo reflektovať najaktuálnejšie tendencie zo sveta súčasného umenia a zároveň inštitucionálne legitimizovať potenciálne estetické či tématické okruhy. Posilneniu tejto vízii dopomohol výber newyorského kurátorského kolektívu DIS (Lauren Boyle, Solomon Chase, Marco Roso a David Toro), ktorý je v online prostredí známy svojím uvažovaním „outside of the box“.
Expozícia, s podtitulom The Present in Drag, sa od prvého momentu mohla javiť mätúca. Návšteva webovej stránky, špecifická marketingová komunikácia či letmý pohľad na vystavené projekty – všetky momenty sú nám známe a cudzie zároveň. Hranica medzi realitou a umením sa stráca. Toto nie je revival minulosti či vízia povedomej budúcnosti. Toto je snaha o vykreslenie nelineárnej súčasnosti so všetkými svojimi paradoxmi. Veď sme to práve my, kto vyhľadáva virtuálnu realitu, lebo tá naša nám už nestačí. Radšej dáme prednosť komunikácii s dátami ako s fyzickými osobami. Nechceme vedieť čo bude zajtra, ale čo by mohlo byť teraz.
Umenie (v/s/z) PR
Pre komplexné uchopenie a pôžitok z Berlínskeho bienále, treba prehliadku vnímať ako celok so všetkými jej súčasťami. Prvý kontakt je sprostredkovaný formou vizuálnej identity a marketingovej kampane, ktorá je výsledkom kreatívnej hlavy spoluzakladateľa Shanzhai bienále Babaka Radboya, amerického fotografa Roea Ethridgea a množstva ďalších spolupracovníkov. Spomenutých autorov interesuje konceptuálna modifikácia komerčnej estetiky a marketingových postupov. Kampaň s názvom Not in the Berlin Biennale nie je tradičným poňatím PR. Utopicko-dystopické fotografie preberajú estetiku bezpohlavných záberov z fotobánk, ktoré nás dennodenne sprevádzajú. Vďaka všadeprítomnosti a nerušivej vizualite sa pre nás stávajú neviditeľné. Radboy sa inšpiroval týmito motívmi a drobnými zmenami zhmotnil znepokojivé výjavy, ktoré reagujú na rôzne aktuálne témy ako sú sila médií či genderová a rasová rovnosť. Not in the Berlin Biennale je štýlovou kampaňou a zároveň samostatne stojacim umeleckým dielom.
Princíp oscilovania medzi dvoma protipólmi bol prenesený aj do koncepcie tričiek pre personál (s dvojvýznamovým nápisom PERSONAL) či návštevníkov (PUBLIKUM). Oficiálny merchandise vytvoril dizajnér Telfar Clemens, ktorého móda „nie je určená pre teba, ale pre všetkých.“ Predajné kúsky začlenil do inštalácie s názvom Telfar: Retrospective (2016) pozostávajúcej z nekonvenčne modifikovaných bielych tričiek. Obliekol ich na originálne figuríny, ktoré prebrali črty jeho tváre s telesnosťou rôznych etník, transgender ľudí či jedincov s chorobou vertiligo. Koncepcia galerijných suvenírov by stála aj za samostatnú analýzu. Okrem rozsiahleho katalógu k výstave vyšiel aj špeciálny hudobný soundtrack Anthem. Limitované série vinylových albumov obsahuje kolaborácie od nadčasovo zmýšľajúcich hudobníkov a umelcov rôznych generácií (napríklad Fatima Al Qadiri, Nguzunguzu, Kelela, Juliana Huxtable, Total Freedom či Isa Genzken). Neobvyklým darčekovým predmetom sú aj šošovky od Nemca Yngve Holena nazvané Hater Blocker. Autor sa inšpiroval arabskými talizmanmi v tvare modrobieleho oka – nazarmi, ktoré majú ochraňovať pred zlom a urieknutím. Motív ďalej rozpracoval aj v samostatnej inštalácií Window Seat (2016) pozostávajúcej z dvadsiatichtroch nazarov prispôsobených do tvaru okien lietadla Boeing 787.
Takisto výber výstavných lokácii nebol náhodný. Bienále by mohlo prebehnúť v hociktorých zabehnutých inštitúciách, kde by malo zaručené pohodlné produkčné zázemie a pravidelný prísun divákov. Okrem svojej základne – v Inštitúte pre súčasné umenie Kunst-Werke sa veľká časť prehliadky uskutočnila v netypických a hlavne negalerijných priestoroch Akadémie umení na Pariser Platz vedľa Brandenburskej brány, kde obsadila chodby, verejné priestory či prednáškové miestnosti tohto transparentného kolosu. Tretím výstavným priestorom bola časť ESMT – Európskej školy manažmentu a technológii, ktorá rôznymi motívmi a prvkami dodnes priznáva svoju socialistickú minulosť. Súkromné múzeum Feuerle Collection sídli v pôvodných priestoroch telekomunikačného krytu z Druhej svetovej vojny, no k vízii tradičnej kultúrnej inštitúcie má najbližšie. Sprievodné programy, hudobné eventy či performance prebehli na výletnej lodi Blue–Star.
Čo som si odfotil na Instagram
Terasa na vrchole Akadémie umení neočakávane odkryla okrem atraktívneho výhľadu na rušný Pariser Platz s priľahlou Brandenburskou bránou zároveň aj jedno z najsilnejších diel prehliadky. Miesto-špecifická virtuálna realita View of Pariser Platz (2016) kanadského multimediálneho umelca Jona Rafmana umožnila pohľad na turisticky obľúbené námestie skrze VR okuliare. Bežná situácia sa po chvíľke mení. Obloha sa začne zaťahovať, vietor zosilnie, priľahlé vystavené zvieracie sochy na terase sa začnú navzájom požierať. Nepríjemný pocit, že toto je koniec sveta, nebol nikdy reálnejší. Svet sa začína rúcať a divák sa prepadá do oceánu. Niekoľko minútová mentálna skúsenosť a snaha uhnúť sa poletujúcim telám sa odohráva pred desiatkami ľudí čakajúcich v rade. Tí, zatiaľ netušiac, čo sa odohráva, vnímajú len pozorovateľovu, veľmi vtipne reagujúcu, fyzickú schránku.
Moment, kedy si nie sme istí či prežívame realitu, alebo sledujeme projekt, ktorý realitu úspešne napodobňuje, sa mi v dnešnej previzualizovanej dobe a ukričanom svete javí stále najatraktívnejší. Prízemie Akadémie umení obsadil funkčný environment MINT (2016) mexickej umelkyne Débory Delmar (od roku 2009 vystupujúcej pod značkou Debora Delmar Corp.), ktorý plnil funkciu stánku s ovocnými šťavami. Džúsový bar vytvorila z paliet, ako symbolu moderného ekologického „hip“ uvažovania, dekorovala melónovými adaptáciami Brancusiho Nekonečného stĺpu či paparazzi zábermi celebrít so zdravým nápojom v ruke. MINT je skratkou rozvojových hospodárskych mocnosti – Mexika, Indonézie, Nigérie a Turecka, ktorých častým vývozným artiklom je práve ovocie a zelenina. Débora Delmar kriticky komentuje situáciu, kedy sa jedlo presunom do iného kontextu stáva luxusnou komoditou. Kritické socio-politické témy sú blízke aj tvorbe amerického umelca Josha Klinea. Podzemnú miestnosť Kunst-Werke obsypal mačacou podstielkou a predstavil znepokojujúce video s názvom Crying Games (2015). Hlavnú úlohu v ňom zohrávajú digitálne napodobneniny politických činiteľov, ktorí sú spájaní s vojnovými konfliktami po roku 2000. Goerge Bush, Tony Blair či Dick Cheney sa vo väzenských úboroch, jeden po druhom, ospravedlňujú za svoje činy a priznávajú svoje hriechy. Video vyvoláva rôzne spektrum emócií – od hnevu, cez úľavu až po zmätok.
V dobe konštantného zdieľania osobných informácií stúpa trend obracania sa do svojho vnútorného sveta. Snažíme sa dosiahnuť duševnú rovnováhu a zlepšovať svoje vlastné ja. Niekedy to robíme z vlastnej potreby, inokedy kvôli spoločenskému tlaku. Na túto téma reaguje v diele Positive Pathways (+) (2016) arabský kolektív GCC. Okázalá inštalácia v priestoroch vysokej školy ESMT zobrazuje ženskú sochu, ktorá sa prihovára dieťaťu. Postavy obkolesuje upravená bežecká trať do tvaru slzy, ktorá je motívom posunu vpred a prekonávaním samého seba. Z reproduktorov sa prihovára ženský hlas vysvetľujúci gesto ženy, ktoré má chlapcovi dodať pozitívnu energiu a životnú silu. Tento moment mi pripomenul zážitky návštevníkov galérií, ktoré vo svojej knihe Proč lidé pláčou před obrazy popísal teoretik James Elkins. Hoci by sa dalo zjednodušene povedať, že ostatné Berlínske bienále bolo vo veľkej miere prepojené s chladnými technológiami, tak vystaveným dielam nechýbal emočný náboj a v návštevníkoch vyvolávali citové pohnutia. Americká umelkyňa Cécile B. Evans pripravila monumentálnu multimediálnu inštaláciu What the Heart Wants (2016), v ktorej skúma postavenie ľudstva, emócií a myšlienok v budúcnosť. Dielu nemožno odoprieť ani silný meditačný zážitok, ktorý je v súčasnom umení vo veľkej miere prítomný.
Zaujímavým momentom expozície bola klasická monumentálna maľba švajčiarskeho autora Nicolása Fernándeza – Everything Needs Its Own Absence (2014/2015). Figurálna olejomaľba zobrazuje nahú kojacu matku stojacu na hlave. Autor prevzal výjav z reálnej fotografie, ktorá sa v roku 2011 stala virálnym hitom. Žena neskôr vysvetlila, že v tom období žila v havajskej komunite, kde odev nebol povinný a cvičenie jogy bolo na dennom poriadku. Motív „breastfeeding yoga mom“ je v online prostredí dodnes prítomný.
#JeSuisPostContemporary
Spôsob, akým kolektív DIS pristupuje k výstavným projektom nie je novým, avšak na európskych prehliadkach takého rozmeru určite vítaným experimentom. Kurátorskej štvorici sa podarilo vytvoriť Gesamtkunstwerk 21. storočia, ktorý komplexne útočí na všetky divácke zmysli. Väčšina vystavených diel a projektov vznikla na podnet bienále, a teda estetické či tematické posuny v kontexte inštitucionálnej prevádzky sa dali očakávať. Zároveň si treba uvedomiť, že to, čo prehliadka ponúkla je newyorská vízia súčasného umenia vystavená v Berlíne. Projekt by bol pravdepodobne prázdnou pózou v Londýne a na smiech v Benátkach. Vyvoláva množstvo otázok a málo odpovedí. Pre koho je určený? Je to mladé umenie pre mladú myseľ? Nemaskuje jej zábavná a sarkastická forma pochabú koncepciu? Ako by malo vyzerať umenie v roku 2016? Je vhodné v čase utečeneckej krízy, vojnových konfliktov a teroristických útokov reagovať na život pod nadvládou technológií? Je to umenie, realita či hyperrealita?
Naťahuješ sa za smartfónom. Tvoj prvý ranný pohyb. Oči ti rozlepuje žiariaca obrazovka a prvé dotyky venuješ spusteniu obľúbenej modrej aplikácie. Scrolluješ newsfeedom, inšpiruješ sa motivačnými citátmi a uvažuješ, že konečne vyskúšaš jeden z tých pár sekundových video receptov. Vyzerá extrémne chutne a tak jednoducho. Na Instagrame by to získalo určite aspoň 100 srdiečok. Za normálnych okolností by si si išiel zabehať, máš predsa novú aplikáciu, ktorá monitoruje tvoj pohyb a automaticky zdieľa časové výsledky. Avšak tvoj obľúbený youtuber začal tridsať dňovú výzvu, ktorá ti rozhodne zmení telo. Musíš ju vyskúšať, hoci tušíš, že po troch dňoch budeš notifikácie ignorovať. Tvoju pozornosť vyruší nová žiadosť o priateľstvo. Meno ti je povedomé, ale tvár menej. Spolužiak zo základnej školy. Ako môže mať verejný profil? Zasmeješ sa a žiadosť odmietaš. Stále rozmýšľaš, čo bolo v tom krátkom Snape, ktorý ti včera poslala. Bodaj by sa dal uložiť a pozrieť znova. Čo s dnešným večerom? Netflix ti vnucuje novú sériu Black Mirror, pretože si videl prvý diel, v ktorom bol vydieraný britský premiér. Ak nebude mať v priamom prenose sex s prasaťom, únosca zabije britskú princeznú. Takto bude určite vyzerať terorizmus v budúcnosti. Zhrozíš sa. Možno by bolo lepšie ísť do spoločnosti. Posilniť sociálny status. V meste otvárajú novú galériu. Uvidíš, budeš videný, víno zadarmo a ďalšie body na Swarme. Win-win situation. Potom možno do Berghainu. Techno ťa síce príliš nenapĺňa, ale tej aure klubu, do ktorého nepustia každého, nevieš odolať. Videl si kreslené ilustrácie a potajomky nahrané videá. Online video trenažér Berghaintrainer si sa niekoľkokrát pokúšal absolvovať. Neúspešne, ale aspoň vieš, aké otázky očakávať pri vstupe. Ak sa do vnútra nedostaneš, choď si radšej pozrieť Berlínske bienále. Umeniu síce nerozumieš, ale s týmto by si sa vedel stotožniť. Len si spomeň, ako si sa cítil, keď si zistil, že tvoja Instagramová kamarátka Amelia Ulman nie je skutočná, ale je to len nejaká pofiderná performance. To už naozaj nikto negarantuje autentickú realitu?
Now NOW!
Od vzniku v roku 1998 (kurátori Klaus Biesenbach, Hans Ulrich Obrist a Nancy Spector) si Berlínskeho bienále stabilne udržiava svoje silné postavenie na medzinárodnej umeleckej scéne. Jej ostatné – deviatej pokračovanie prístupné od 4. júna do 18. septembra 2016, potvrdilo, že v porovnaní s ostatnými európskymi prehliadkami dokáže stále dravo reflektovať najaktuálnejšie tendencie zo sveta súčasného umenia a zároveň inštitucionálne legitimizovať potenciálne estetické či tématické okruhy. Posilneniu tejto vízii dopomohol výber newyorského kurátorského kolektívu DIS (Lauren Boyle, Solomon Chase, Marco Roso a David Toro), ktorý je v online prostredí známy svojím uvažovaním „outside of the box“.
Expozícia, s podtitulom The Present in Drag, sa od prvého momentu mohla javiť mätúca. Návšteva webovej stránky, špecifická marketingová komunikácia či letmý pohľad na vystavené projekty – všetky momenty sú nám známe a cudzie zároveň. Hranica medzi realitou a umením sa stráca. Toto nie je revival minulosti či vízia povedomej budúcnosti. Toto je snaha o vykreslenie nelineárnej súčasnosti so všetkými svojimi paradoxmi. Veď sme to práve my, kto vyhľadáva virtuálnu realitu, lebo tá naša nám už nestačí. Radšej dáme prednosť komunikácii s dátami ako s fyzickými osobami. Nechceme vedieť čo bude zajtra, ale čo by mohlo byť teraz.
Umenie (v/s/z) PR
Pre komplexné uchopenie a pôžitok z Berlínskeho bienále, treba prehliadku vnímať ako celok so všetkými jej súčasťami. Prvý kontakt je sprostredkovaný formou vizuálnej identity a marketingovej kampane, ktorá je výsledkom kreatívnej hlavy spoluzakladateľa Shanzhai bienále Babaka Radboya, amerického fotografa Roea Ethridgea a množstva ďalších spolupracovníkov. Spomenutých autorov interesuje konceptuálna modifikácia komerčnej estetiky a marketingových postupov. Kampaň s názvom Not in the Berlin Biennale nie je tradičným poňatím PR. Utopicko-dystopické fotografie preberajú estetiku bezpohlavných záberov z fotobánk, ktoré nás dennodenne sprevádzajú. Vďaka všadeprítomnosti a nerušivej vizualite sa pre nás stávajú neviditeľné. Radboy sa inšpiroval týmito motívmi a drobnými zmenami zhmotnil znepokojivé výjavy, ktoré reagujú na rôzne aktuálne témy ako sú sila médií či genderová a rasová rovnosť. Not in the Berlin Biennale je štýlovou kampaňou a zároveň samostatne stojacim umeleckým dielom.
Princíp oscilovania medzi dvoma protipólmi bol prenesený aj do koncepcie tričiek pre personál (s dvojvýznamovým nápisom PERSONAL) či návštevníkov (PUBLIKUM). Oficiálny merchandise vytvoril dizajnér Telfar Clemens, ktorého móda „nie je určená pre teba, ale pre všetkých.“ Predajné kúsky začlenil do inštalácie s názvom Telfar: Retrospective (2016) pozostávajúcej z nekonvenčne modifikovaných bielych tričiek. Obliekol ich na originálne figuríny, ktoré prebrali črty jeho tváre s telesnosťou rôznych etník, transgender ľudí či jedincov s chorobou vertiligo. Koncepcia galerijných suvenírov by stála aj za samostatnú analýzu. Okrem rozsiahleho katalógu k výstave vyšiel aj špeciálny hudobný soundtrack Anthem. Limitované série vinylových albumov obsahuje kolaborácie od nadčasovo zmýšľajúcich hudobníkov a umelcov rôznych generácií (napríklad Fatima Al Qadiri, Nguzunguzu, Kelela, Juliana Huxtable, Total Freedom či Isa Genzken). Neobvyklým darčekovým predmetom sú aj šošovky od Nemca Yngve Holena nazvané Hater Blocker. Autor sa inšpiroval arabskými talizmanmi v tvare modrobieleho oka – nazarmi, ktoré majú ochraňovať pred zlom a urieknutím. Motív ďalej rozpracoval aj v samostatnej inštalácií Window Seat (2016) pozostávajúcej z dvadsiatichtroch nazarov prispôsobených do tvaru okien lietadla Boeing 787.
Takisto výber výstavných lokácii nebol náhodný. Bienále by mohlo prebehnúť v hociktorých zabehnutých inštitúciách, kde by malo zaručené pohodlné produkčné zázemie a pravidelný prísun divákov. Okrem svojej základne – v Inštitúte pre súčasné umenie Kunst-Werke sa veľká časť prehliadky uskutočnila v netypických a hlavne negalerijných priestoroch Akadémie umení na Pariser Platz vedľa Brandenburskej brány, kde obsadila chodby, verejné priestory či prednáškové miestnosti tohto transparentného kolosu. Tretím výstavným priestorom bola časť ESMT – Európskej školy manažmentu a technológii, ktorá rôznymi motívmi a prvkami dodnes priznáva svoju socialistickú minulosť. Súkromné múzeum Feuerle Collection sídli v pôvodných priestoroch telekomunikačného krytu z Druhej svetovej vojny, no k vízii tradičnej kultúrnej inštitúcie má najbližšie. Sprievodné programy, hudobné eventy či performance prebehli na výletnej lodi Blue–Star.
Čo som si odfotil na Instagram
Terasa na vrchole Akadémie umení neočakávane odkryla okrem atraktívneho výhľadu na rušný Pariser Platz s priľahlou Brandenburskou bránou zároveň aj jedno z najsilnejších diel prehliadky. Miesto-špecifická virtuálna realita View of Pariser Platz (2016) kanadského multimediálneho umelca Jona Rafmana umožnila pohľad na turisticky obľúbené námestie skrze VR okuliare. Bežná situácia sa po chvíľke mení. Obloha sa začne zaťahovať, vietor zosilnie, priľahlé vystavené zvieracie sochy na terase sa začnú navzájom požierať. Nepríjemný pocit, že toto je koniec sveta, nebol nikdy reálnejší. Svet sa začína rúcať a divák sa prepadá do oceánu. Niekoľko minútová mentálna skúsenosť a snaha uhnúť sa poletujúcim telám sa odohráva pred desiatkami ľudí čakajúcich v rade. Tí, zatiaľ netušiac, čo sa odohráva, vnímajú len pozorovateľovu, veľmi vtipne reagujúcu, fyzickú schránku.
Moment, kedy si nie sme istí či prežívame realitu, alebo sledujeme projekt, ktorý realitu úspešne napodobňuje, sa mi v dnešnej previzualizovanej dobe a ukričanom svete javí stále najatraktívnejší. Prízemie Akadémie umení obsadil funkčný environment MINT (2016) mexickej umelkyne Débory Delmar (od roku 2009 vystupujúcej pod značkou Debora Delmar Corp.), ktorý plnil funkciu stánku s ovocnými šťavami. Džúsový bar vytvorila z paliet, ako symbolu moderného ekologického „hip“ uvažovania, dekorovala melónovými adaptáciami Brancusiho Nekonečného stĺpu či paparazzi zábermi celebrít so zdravým nápojom v ruke. MINT je skratkou rozvojových hospodárskych mocnosti – Mexika, Indonézie, Nigérie a Turecka, ktorých častým vývozným artiklom je práve ovocie a zelenina. Débora Delmar kriticky komentuje situáciu, kedy sa jedlo presunom do iného kontextu stáva luxusnou komoditou. Kritické socio-politické témy sú blízke aj tvorbe amerického umelca Josha Klinea. Podzemnú miestnosť Kunst-Werke obsypal mačacou podstielkou a predstavil znepokojujúce video s názvom Crying Games (2015). Hlavnú úlohu v ňom zohrávajú digitálne napodobneniny politických činiteľov, ktorí sú spájaní s vojnovými konfliktami po roku 2000. Goerge Bush, Tony Blair či Dick Cheney sa vo väzenských úboroch, jeden po druhom, ospravedlňujú za svoje činy a priznávajú svoje hriechy. Video vyvoláva rôzne spektrum emócií – od hnevu, cez úľavu až po zmätok.
V dobe konštantného zdieľania osobných informácií stúpa trend obracania sa do svojho vnútorného sveta. Snažíme sa dosiahnuť duševnú rovnováhu a zlepšovať svoje vlastné ja. Niekedy to robíme z vlastnej potreby, inokedy kvôli spoločenskému tlaku. Na túto téma reaguje v diele Positive Pathways (+) (2016) arabský kolektív GCC. Okázalá inštalácia v priestoroch vysokej školy ESMT zobrazuje ženskú sochu, ktorá sa prihovára dieťaťu. Postavy obkolesuje upravená bežecká trať do tvaru slzy, ktorá je motívom posunu vpred a prekonávaním samého seba. Z reproduktorov sa prihovára ženský hlas vysvetľujúci gesto ženy, ktoré má chlapcovi dodať pozitívnu energiu a životnú silu. Tento moment mi pripomenul zážitky návštevníkov galérií, ktoré vo svojej knihe Proč lidé pláčou před obrazy popísal teoretik James Elkins. Hoci by sa dalo zjednodušene povedať, že ostatné Berlínske bienále bolo vo veľkej miere prepojené s chladnými technológiami, tak vystaveným dielam nechýbal emočný náboj a v návštevníkoch vyvolávali citové pohnutia. Americká umelkyňa Cécile B. Evans pripravila monumentálnu multimediálnu inštaláciu What the Heart Wants (2016), v ktorej skúma postavenie ľudstva, emócií a myšlienok v budúcnosť. Dielu nemožno odoprieť ani silný meditačný zážitok, ktorý je v súčasnom umení vo veľkej miere prítomný.
Zaujímavým momentom expozície bola klasická monumentálna maľba švajčiarskeho autora Nicolása Fernándeza – Everything Needs Its Own Absence (2014/2015). Figurálna olejomaľba zobrazuje nahú kojacu matku stojacu na hlave. Autor prevzal výjav z reálnej fotografie, ktorá sa v roku 2011 stala virálnym hitom. Žena neskôr vysvetlila, že v tom období žila v havajskej komunite, kde odev nebol povinný a cvičenie jogy bolo na dennom poriadku. Motív „breastfeeding yoga mom“ je v online prostredí dodnes prítomný.
#JeSuisPostContemporary
Spôsob, akým kolektív DIS pristupuje k výstavným projektom nie je novým, avšak na európskych prehliadkach takého rozmeru určite vítaným experimentom. Kurátorskej štvorici sa podarilo vytvoriť Gesamtkunstwerk 21. storočia, ktorý komplexne útočí na všetky divácke zmysli. Väčšina vystavených diel a projektov vznikla na podnet bienále, a teda estetické či tematické posuny v kontexte inštitucionálnej prevádzky sa dali očakávať. Zároveň si treba uvedomiť, že to, čo prehliadka ponúkla je newyorská vízia súčasného umenia vystavená v Berlíne. Projekt by bol pravdepodobne prázdnou pózou v Londýne a na smiech v Benátkach. Vyvoláva množstvo otázok a málo odpovedí. Pre koho je určený? Je to mladé umenie pre mladú myseľ? Nemaskuje jej zábavná a sarkastická forma pochabú koncepciu? Ako by malo vyzerať umenie v roku 2016? Je vhodné v čase utečeneckej krízy, vojnových konfliktov a teroristických útokov reagovať na život pod nadvládou technológií? Je to umenie, realita či hyperrealita?
Deviate Berlínske bienále nie je manifestom nového umeleckého hnutia a zároveň nepredstavuje nový trend s krátkodobou životnosťou. Spája uvažovanie v odlišných intenciách s estetikou, ktorá hltá všetko okolo nás. Skúša našu vnímavosť a núti nás čítať medzi riadkami. Snaha robiť veci inak, v sebe vždy nesie riziká. Ani v tomto prípade sa DIS nevyhol dielam, ktorých forma presahovala vlastný obsah. Aj napriek tomu, že tento text vzniká sedem mesiacov po vzhliadnutí výstavy, jej téma sa javí byť stále aktuálna a vybrané diela dodnes rezonujú. Domnievam sa, že práve The Present in Drag, bude odrazový bodom pre budúce výstavné projekty a diela pohybujúce sa na novom – post-contemporary poli. Dávam like, koment, odber a share.
